Deti prežívajú stres rovnako intenzívne ako my, dospelí. Na rozdiel od nás sa s ním však nevedia efektívne vyrovnávať. Naučte sa spolu s nami zopár trikov, vďaka ktorým zvládnete stresujúce situácie s úsmevom.
Byť v strese pre dieťa väčšinou znamená mať strach z neznámeho. Môže byť vystavené rozličným tlakom, cítiť sa neisto a nepríjemne. Všetko nové a nepoznané nám spôsobuje stres. U dojčiat stačí, aby nemali v blízkosti mamičku a okamžite prežívajú silnú stresovú situáciu. Ako deti rastú, často ich prekvapujú ich vlastné emócie, s ktorými sa musia naučiť pracovať, čo sa im však nie vždy darí.
Stresujúce udalosti, ako napríklad nástup do školy či škôlky, sú pre mnohé deti prvou ozajstnou skúškou, ako vedia narábať so stresom. Odlúčenie od mamy, príchod do cudzieho prostredia, osvojovanie si nových návykov a spoznávanie vrstovníkov - to všetko predstavuje obrovský krok do neznáma. Hoci deti rozumejú rodičovským vysvetleniam a ubezpečeniam, že sa tam budú mať dobre, ich emócie často ovládajú pocity smútku, úzkosti, beznádeje a strachu z neúspechu.
Dieťaťu najviac pomôžete, ak si budete spoločne budovať pevný a zdravý vzťah, plný lásky a porozumenia. Skúste sa o všetkom rozprávať a pred ranným odchodom z domu zdôraznite vášmu drobcovi, že ho máte radi a vrátite sa pre neho v dohodnutý čas. Zároveň v ňom budujte pocit, že chodenie do školy a škôlky je niečo dobré a výnimočné a zároveň sa nenechajte zneistiť počiatočným plačom - najmä ak viete, že ten za pár minút pominie.
Ako vzniká stres u detí?
Stresu sa vyhnúť jednoducho nedá, no dokážete sa s ním pracovať. Čím skôr to vaše dieťa zvládne, tým viac sa vám podarí znížiť negatívny vplyv na jeho vývoj a dospievanie. Tie väčšie vedia stres bez problémov rozoznať a pomenovať, pretože sa s ním stretávajú v domácom prostredí. Je však na mieste, aby ste svojim deťom dôkladne vysvetlili, čo to presne znamená a že sa so stresom budú stretávať neustále.
Ďalšie techniky na ovládanie stresu
Na stres výborne funguje aktívny pohyb, preto spolu skúste čo najviac športovať a pohybovať sa na čerstvom vzduchu, aj keď je vonku škaredo. V čase, keď ste s deťmi, venujte sa im naplno. Preberte spolu ich zážitky a pochváľte ich, ako zvládli deň.
Zaveďte si domáce rituály, ako je spoločná rodinná večera. Zároveň sa pri jedení neponáhľajte a pokojne sa spolu zasmejte detským príhodám. Zvážte, či toho nemá vaše dieťa na pleciach príliš veľa a pokiaľ treba, uberte z mimoškolských aktivít. Niekedy pomôže aj jeden deň „ničnerobenia“.
Stresovým situáciám, ako je napríklad návšteva lekára, predchádzajte už vopred. Dieťaťu presne vysvetlite, čo sa bude v ambulancii diať a nikdy mu neklamte.
Počúvajte ho. Opýtajte sa, čo ho trápi. Vyhnite sa dlhým predslovom, hodnoteniu vypočutého či radeniu, čo by ste urobili vy. Cieľom rozhovoru by malo byť dopriať vášmu dieťaťu pocit, že bolo vypočuté a jeho pocitom sa venuje náležitá pozornosť. Následne skúste nasmerovať jeho myšlienky na niečo pozitívne a relaxačné.
Najčastejšie chyby, ktoré robia rodičia
Je prirodzené, že sa snažíme znepokojujúcim situáciám v našom živote vyhýbať a automaticky to aplikujeme na naše ratolesti. Vety typu „Neboj sa, veď to nič nie je“ alebo rozkazy typu „Neplač!“ či „Upokoj sa!“ jednoducho nefungujú. Namiesto snahy o vymazanie stresu z povrchu zemského naučte deti s ním pracovať.
Nebráňte im zažiť stres. Ak sa od malinka budete snažiť vášmu drobcovi pomáhať a pestovať ho ako v bavlnke, neskôr bude o to krutejšie vystavený nepríjemným zážitkom, na ktoré jeho „ostrieľanejší“ rovesníci možno ani nezareagujú. Učte deti vnímať stres ako výzvu, namiesto toho, aby ste z neho robili strašiaka. Je to síce ťažké, ale odmenou im bude úžasný pocit, že opäť zvládli niečo nové - a navyše bez vašej pomoci.
Deti sa najviac učia pozorovaním. Ak budete každodenným stresovým situáciám podliehať sami, nemôžete sa čudovať, že rovnako zareagujú aj vaši potomkovia. V predošlom článku sme sa venovali situáciám, v ktorých dieťa cíti hnev. Bagatelizovanie obáv v žiadnom prípade nepomáha. Strach je prítomný a dieťa potrebuje, aby ho mohlo s niekým zdieľať. Je dôležité naozaj prejaviť úprimný záujem a dieťa si vypočuť.
Konkrétne techniky na upokojenie dieťaťa v úzkosti
- Ak dieťa náhle prepadne strachu a nevie sa upokojiť a plače, môžeme reagovať napríklad nasledovne: „Vidím, že ti to naozaj robí starosti. Môžeme sa dieťaťa spýtať, kde ten strach v tele cíti a kde mu ten veľký ťažký chumáč sedí. Je dobré si pomáhať metaforami a snažiť sa strach opísať ako konkrétny objekt. Dieťa si ho tak bude môcť zhmotniť a zachádzať s ním ako s konkrétnou vecou. Potom ho vyzveme, aby si zatvorilo oči, aby sa sústredilo na dané miesto v tele a poriadne sa nadýchlo. Môžeme sa spoločne hlasno nadychovať spolu s ním, aby pri cvičení malo parťáka. Ďalej ho požiadame, aby strach z tohto miesta úplne vyfúklo a odfúklo ho ďaleko preč.
- Veľmi nebezpečná vetička je „Nemysli na to je to len v tvojej hlave!“. Namiesto predošlej formulky môžeme vyskúšať radšej vetu: „Zdá sa, že tvoja hlava je preplnená myšlienkami. Vetičkami, ktoré deťom ponúkame, mu vždy dávame najavo, že sme tam pri ňom a s ním. Učíme teda dieťa aj to, že nie sme v strachu bezmocní, ale sami ho vieme korigovať. Dodávame dieťaťu odvahu a povzbudzujeme ho, aby sa strachu nepoddávalo.
- Veľmi nepríjemne na dieťa pôsobí veta: „Ja už fakt neviem, čo mám s tebou robiť!“. Ak je dieťa úzkostnejšie a plačlivejšie, k situáciám, kedy cíti strach a rozruší sa, dochádza pomerne často. No vaša bezmocnosť iba prehlbuje bezmocnosť dieťaťa. Tieto situácie sú veľmi náročné pre každého jedného rodiča. Avšak možnou cestou, ako z toho von, môže byť zapojenie do vyriešenia situácie aj samotné dieťa. Vyzvať ho, aby aj ono popremýšľalo spolu s nami. Byť dieťaťu nablízku je užitočné. Platí pravidlo, že sa snažíme pomáhať vždy iba do takej miery, do akej dieťa pomoc ešte potrebuje. Preto je dobré dieťa povzbudzovať a podporovať aj jeho vlastné zdroje zvládania.
Situácie, keď sa dieťa niečoho bojí a hľadá u rodiča podporu, sú v mnohých rodinách takmer na dennom poriadku. Upokojiť a povzbudiť - znie to jednoducho, ťažšie sa to však už robí. Poznáte tie správne vety a aj tie, ktorých sa vyvarovať?
Čomu sa vyvarovať pri komunikácii s dieťaťom v úzkosti:
- Zľahčovanie problému: Najčastejšou chybou pri povzbudzovaní, ktorú dospelí robia, je, že sa snažia ťažkosti či strachy zľahčiť. Myslia to síce dobre, účinok je ale minimálny. Keď nám totiž niekto povie: „Neboj sa, to nič nie je. Bože, taká maličkosť,“ zväčša to na to, aby sme sa prestali báť, nestačí. To, že môj strach, alebo predmet môjho strachu rodič považuje za banalitu, totiž ešte neznamená, že to začne byť banálne aj pre mňa.
- Neuznávanie pocitov: Rovnako neúčinnou technikou je spochybňovanie pocitov, ktoré dieťa (ale neraz aj dospelý človek) vo svojom strachu prežíva. „Prečo toľko vyvádzaš? Iní to zvládli, zvládneš aj ty.“ Tieto vety sú človeku v ťažkej chvíli málo platné. Môžu dokonca ešte zvýšiť jeho pocity menejcennosti: „Ostatní to zvládli hravo, ja sa bojím, som horší, slabší...“ si môže dieťa myslieť.
- Odpútavanie pozornosti: „Nemysli na to. Mysli na niečo príjemné. Ako bolo včera v kine? Na čo sa najviac tešíš cez víkend?“ Tieto vety možno dočasne myseľ dieťaťa od predmetu úzkosti odpútajú, problém však nevyriešia. Len odsunú.
- Maľovanie katastrofických scenárov: „Ak sa neprestaneš báť, určite sa ti to nepodarí. Skrátka sa sústreď!“ Ľudský mozog reaguje na vizualizáciu a ak sa dieťa pred skúškou, nejakým vystúpením či súťažou bude zaoberať tým, že sa to pre jeho nepohodu nepodarí, tak máte výsledok zaručený: Nezdar. Okrem toho sa tým dieťaťu ešte zvyšuje stres: „Musím sa prestať báť, lebo bude ešte horšie.“ Nuž, kto by sa takto upokojil?
- Obviňovanie: „Som z teba nervózna. Už sa začínam báť aj ja.“ Tieto vety môžu v dieťati pocit úzkosti či strachu ešte znásobiť. Okrem toho sa k nim môžu pridať ešte výčitky svedomia za to, že svojím správaním či postojom ešte pokazili deň niekomu inému, blízkemu. Môže to v nich vyvolať postoj „som teda naozaj úplne nanič,“ ktorý veru málokomu pomôže pozviechať sa.
Ako teda pracovať s detským strachom a úzkosťou?
Dieťa potrebuje cítiť skutočnú podporu, že nie je vo svojom probléme a vnútornom zmätku samé. Pomôže mu, ak mu dáme najavo, že mu rozumieme. V strese pomáha aj zameriavať sa na detaily, ktoré vieme ovplyvniť, napríklad na pravidelné dýchanie, kontrolu školských pomôcok pri skúške, športového výstroja pri pretekoch a podobne.
„Pomôže ti, ak sa porozprávame? „Je prirodzené, že cítiš isté obavy. Každý človek sa niekedy niečoho bojí.
Ako pomôcť deťom zvládať strach | Inštitút detskej mysle
Ak sa nachádzate v uzavretej miestnosti, okamžite otvorte okná, prípadne dvere. Dieťa potrebuje prívod kyslíka, aby sa organizmus okysličil. Ak ste v miestnosti s balkónom alebo záhradou, vyveďte ho von. Doprajte dieťaťu ticho. Vypnite televíziu, hudbu, telefón, odveďte ho na tiché miesto, oddeľte od hlučnej skupiny. Nekričte a nepanikárte, to celý stav podstatne zhorší.
Dychové cvičenia:
Takmer najúčinnejšia pomoc, ktorá pomôže deťom aj dospelým. Máte viacero možností. Napríklad sa dieťa zhlboka nadýchne, napočíta do 7 a vydýchne. Alebo pri nádychu počíta do 4, zadrží dych a pri výdychu počíta do 6. Nechajte dieťa niekoľko minút vedome dýchať a potom ho požiadajte, aby si v miestnosti vybral nejaký predmet. Na ten nech zameria pozornosť a sústredí sa len na jeho tvar, farbu, materiál či vzory. Použiť môžete aj techniku 5 - 4 - 3 - 2 - 1, ktorá sa zakladá na posilnení zmyslového vnímania. Dieťa sa zameria na 5 predmetov v miestnosti. Potom odlíši 4 rôzne zvuky z okolia. Pokračuje pomenovaním 3 predmetov a zamyslí sa nad ich využitím. Rozlíši v priestore 2 vône, napríklad vôňu kávy, byliniek, kvetov či parfum.
Uzemňovacie techniky:
Posaďte dieťa na príjemné miesto, napríklad na vankúš, do obľúbeného kresla alebo na miesto, kde sa bude jednoducho cítiť pohodlne. Spoločné opakovanie pomáha, aby sa detská myseľ sústredila na riešenie problému. Môžete to urobiť napríklad tak, že dieťa si fúkne do ruky a pošle “pocity úzkosti” preč, napríklad von otvoreným oknom. Rodič potom dvere rýchlo zatvorí, aby malo dieťa pocit, že udalosť záchvatu je uzatvorená.
