Záchvaty zúrivosti u malých detí zažil určite nejeden rodič. Niektoré výbuchy zlosti sú u predškolákov varovným znakom toho, že niečo nie je v poriadku a dieťa môže trpieť vážnymi problémami v správaní či v emocionálnej rovine. Dôvodov je mnoho, od toho, že mama naservírovala Peťkovi obed v zelenom tanieriku namiesto žltého, cez hádku prečo nemôže ísť trojročná Emka na ihrisko vo februári bosá, až po hádzanie sa o zem, pretože Saška si síce vybrala punčovú zmrzlinku, ale teraz chce čokoládovú. Rodičia vedia, kedy je ich drobec unavený, preťažený, zväčša poznajú dôvod silného výbuchu negatívnych emócií.
Vedecká obec sa výskumu detskej zúrivosti a hnevlivých záchvatov venuje dlhodobo a má odpovede na to, čo je bežná súčasť detstva a aké správanie by malo povzbudiť rodičov k diskusii s odborníkmi. Americkí vedci vo svojej štúdii v roku 2007 porovnali hysterické záchvaty zdravých detí s deťmi, ktoré mali diagnostikované ochorenia ako depresia, ADHD, hyperaktivita či deštruktívne správanie. Faktom je, že každé dieťa dokáže vytvoriť skutočne dramatickú scénu so slzami, krikom, plačom, hádzaním sa o zem. Zdravé deti však nebývajú tak agresívne a ich záchvat netrvá príliš dlho, v porovnaní s rovesníkmi s ochorením. Autor štúdie Andrew C. Belden, z Národného inštitútu mentálneho zdravia vysvetľuje, že u zdravých detí môžeme vidieť extrémne správanie najmä vtedy, keď sú veľmi unavené, choré alebo hladné.
Päť varovných signálov
Spomínaného výskumu sa zúčastnilo 270 detí vo veku od troch do šiestich rokov. Informácie o výbuchoch zlosti získavali vedci od rodičov. Výsledkom je päť varovných signálov, že dieťa trpí závažným mentálnym ochorením a rodičia by mali jeho stav konzultovať s odborníkmi.
1. Agresivita
Prvým je agresivita voči osobe, ktorá sa o drobca stará alebo voči predmetom, prípadne obom. Ak takéto násilné správanie zaregistrovali rodičia vo viac než polovici prípadov výbuchov zlosti v posledných 10 až 20 výbuchoch, môže to byť znamením deštruktívneho správania. „Nie je žiadnou výnimočnou situáciou, ak sa dieťa pokúša kopnúť matku, lebo mu nekúpila zmrzlinu. Ale ak sa to deje až 90 % času a rodič sa musí chrániť pred dieťaťom, môže to byť problém,“ hovorí Luby Belden, spoluautorka štúdie.
2. Sebapoškodzovanie
Ďalší znak je sebapoškodzovanie. Napríklad deti s depresiami mali, v porovnaní so zdravými rovesníkmi, sklony k tomu, aby sa hrýzli, škriabali do krvi, búchali si hlavu o stenu, alebo kopali do rôznych predmetov s úmyslom zraniť sa. Autori štúdie boli prekvapení, že takéto seba zraňujúce správanie bolo evidentné už u tak malých detí.
3. Časté a dlhé výbuchy zlosti
Tretí a štvrtý znak sú časté a dlhé výbuchy zlosti. Vážnym psychickým problémom trpia predškoláci s desiatimi až dvadsiatimi výbuchmi zúrivosti za mesiac doma, prípadne tí, ktorí majú päť a viac takýchto scén za deň počas niekoľkých dní mimo domova. Pokiaľ ide o dĺžku, aj päť minút sa môže vliecť ako hodina, no vedci odporúčajú spozornieť pri hystériách trvajúcich vyše 25 minút. L. Belden vysvetľuje, že zdravé dieťa môže mať hrozivý zlostný hodinový výbuch, no ten ďalší už bude trvať len 30 sekúnd. Lenže deti s psychickým ochorením majú výbuchy, ktoré trvajú minimálne 25 minút a viac v 90 % času.
4. Neschopnosť následne sa upokojiť
Posledným varovným znakom je neschopnosť následne sa upokojiť. Tieto deti potrebujú vždy vonkajšiu silu, aby získali opäť stabilitu. Buď ich musia rodičia vytrhnúť zo situácie alebo ich podplatiť koláčikom či hračkou, inak to bude stále pokračovať. L. Belden hovorí, že sa im podarilo dokázať, že občasné výbuchy zlosti sú u malých detí normálne a keď to rodič vidí, nemusí sa hneď obávať, akú diagnózu im lekári stanovia. No keď drobec vybuchne a zakaždým rodiča udrie, kopne, buchne, môže to byť prejavom hlbšieho problému.
Väčšina záchvatov je bežná súčasť detstva
Situácia však vôbec nie je desivá a rodičia nemusia panikáriť pri opakovaných záchvatoch zlosti svojich potomkov. Ďalší výskum z USA, týkajúci sa výbuchov zúrivosti u 1 500 detí vo veku od troch do piatich rokov totiž priniesol prekvapivé závery. Menej ako jeden drobec z desiatich urobí dramatickú scénu denne. Vedci dokázali zhrnúť jednoduché série otázok, ktoré pomôžu odborníkom identifikovať, či ide o bežnú záležitosť alebo vážny problém. Dnes majú 118 otázok, no chcú ich zredukovať na 25 najdôležitejších, aby pre rodičov pripravili dotazník na vyplnenie u pediatra, kde by im program hneď vyhodnotil výsledky. Vďaka tomu zabránia nesprávnej diagnostike, či nadbytočnému predpisovaniu liekov.
Typická dramatická scéna je zväčša výsledkom únavy, frustrácie, odmietaním denného režimu, napríklad keď má ísť drobec spinkať, počas jedla alebo obliekania sa. Tie nezvyčajné záchvaty zúrivosti bývajú z ničoho nič, alebo sú tak intenzívne, že úplne dieťa vyčerpajú. Výskum o tom, čo je ešte v norme a čo je už za hranicou, stále pokračuje.
Obdobie vzdoru a jeho prejavy
Obdobie vzdoru je typické výbuchmi intenzívnych emócií, plačom, krikom, hádzaním sa o zem a ďalšími prejavmi frustrácie. Takéto záchvaty sú bežné najmä u malých detí, pretože sú vo fáze vývoja, kedy sa ešte len učia ovládať svoje pocity a komunikovať svoje potreby. Hoci vás môžu jednoducho vystrašiť, záchvaty hnevu sú bežnou súčasťou emocionálneho rastu dieťaťa. Záchvaty zvyčajne začínajú vo veku 18 mesiacov a vrcholia medzi 2. a 3. rokom života. Nedostatočný pocit kontroly: Deti chcú mať svoje prostredie a okolie pod kontrolou. Podľa americkej klinickej psychologičky Becky Kennedy sa deti už v prvých rokoch života naučia prispôsobovať svoje správanie tak, aby mali s rodičmi bezpečný vzťah. Ak zareagujete určitým spôsobom, dieťa zistí, že niektoré z jeho emócií môžu váš vzťah ohroziť. Snaží sa ich preto potláčať, zväčša pomocou hanby alebo viny. Keď rodičia napríklad opakujú dcére, aby „nebola taká precitlivená“, naučí sa, že jej pocity sú „zlé“ a začne ľudí od seba odháňať. Opačný typ vašich reakcií dieťa naučí, že jeho pocity sú skutočné, oprávnené a je bezpečné ich v blízkych vzťahoch vyjadriť.
Obdobie vzdoru je bežnou súčasťou vývoja dieťaťa, no nemá rovnaké prejavy vo všetkých fázach života. Napríklad fáza vzdoru u dvojročných nie je to isté ako amoky u päťročných detí. Každá veková skupina má svoje vlastné problémy a dôvody, prečo sa u nej emočné výbuchy vyskytujú.
Čo sa môže skrývať za záchvatom zlosti?
- Únava
- Hlad
- Pocit nedostatku pozornosti a lásky
- Bolesť
- Akýkoľvek fyzický diskomfort
- Nepriaznivá udalosť v rodine - hádky či rozvod rodičov, smrť
- Frustrácia
- Strach
Možno ste nepočuli, že aj neustále „odpinkávanie“ dieťaťa je určitou formou zanedbávania. Ak permanentne na dieťa nemáte čas, právom sa cíti odstrčené a nemilované. Záchvaty zlosti môžu byť jedným z prejavov, že dieťa tieto pocity nemá spracované.
Záchvatmi zlosti nás deti zvyčajne nechcú nahnevať. Namiesto domnienok a konštrukcií typu „chce ma strápniť“ skúsme zistiť, prečo dieťa koná tak, ako koná. Zvyčajne nemá zmysel aktuálne rozčúleného dieťaťa sa na to pýtať. Jediné, čo v tej chvíli vieme je, že dieťa je v strese. Psychológovia tvrdia, že tomuto stresu je možné predchádzať tak, že vytvoríme deťom bezpečné prostredie a pozitívnu skúsenosť z detstva (príjemné chvíle, kedy dieťa cíti našu bezpodmienečnú lásku). K tomu nám napríklad môže pomôcť nastolenie rodinnej rutiny. Čas strávený s deťmi môže napríklad prebiehať ako spoločné čítanie pred spaním, rozhovor o prežitom dni, prezeranie fotografií, rozprávanie o predkoch, rozprávanie príhod z detstva.
Ako zvládnuť obdobie vzdoru?
Obdobie vzdoru a hysterické záchvaty u detí môžu byť náročné, no existujú spôsoby, ako ich zvládnuť.
1. Zachovajte pokoj
Buďte pre deti stabilnou a pevnou kotvou v búrke emócií (najnáročnejšia časť pre všetkých rodičov, ale naozaj to funguje). Vyhnite sa zvýšeniu hlasu: Nesúťažte s dieťaťom v tom, kto vie kričať hlasnejšie. To prebiehajúci záchvat hnevu len zhorší.
2. Rešpektujte pocity dieťaťa
„Viem, že si naštvaný, že si nemôžeš dať ďalší keksík, ale tvoje brucho mi povedalo, že príliš veľa cukru ho bolí. Čo robiť po záchvate? Pomôžte mu vyjadriť sa: Povzbudiť dieťa, aby slovne vyjadrilo svoje pocity, môže zlepšiť jeho schopnosť verbálne komunikovať a znížiť frustráciu.
3. Vytvorte rutinu
Naplánovať si rutinu a mať pravidelnosť v jedle, spánku a iných aktivitách poskytuje deťom pocit bezpečia a predvídateľnosti. To znižuje stres, podporí zdravý spánkový režim a uľahčuje zvykanie si na denný režim.
4. Dajte im na výber
Namiesto otvorených otázok a prísnych príkazov je dobré ponúknuť na výber z dvoch možností (ktoré vám obe prídu prijateľné).
5. Sledujte príznaky únavy a hladu
Deti v tomto veku sa rýchlo stanú podráždenými, keď sú unavené alebo hladné.
6. Vytvorte miesto na upokojenie sa
Ak máte pocit, že dieťa potrebuje chvíľku osamote na zamyslenie, vyčleňte samostatné a oddelené miesto, kde sa môže upokojiť.
7. Neignorujte, čo sa stalo, ale hovorte o tom
Rozprávať sa s dieťaťom o príčinách hnevu ho naučí lepšie pochopiť vlastné pocity a prijateľným spôsobom ich vyjadriť.
Čo nerobiť
- Neopúšťajte dieťa a neignorujte ho. Jediné, čo tým dosiahnete, bude, že dieťa začne panikáriť.
- Nekričte na dieťa a nedávajte mu pocítiť radikálny hnev, netrestajte ho ani nebite.
- Nehádajte sa s ním. Tresty a vyhrážky situáciu len zhoršia.
- Nesnažte sa dieťa zastaviť za každú cenu. Ak je dieťa v amoku, nemá príliš veľký zmysel snažiť sa mu niečo dohovárať alebo mu niečo vysvetľovať.
- Nerobte ústupky.
- Nedovoľte, aby sa dieťa cítilo zle alebo horšie ako ostatné deti. Nestrapňujte ho a nevysmievajte sa mu.
PRESTAŇTE hovoriť, keď sa vaše dieťa rozplače. Urobte namiesto toho TOTO.
V prvom rade hodnotenie, že takéto prejavy majú len zlé a nevychované deti, je absolútne nesprávne. Prvé obdobie vzdoru je charakteristické pre vek 2 až 3 rokov, no nemožno ho fixovať na presný vek. Vzdor sa môže objaviť u dieťaťa, keď má 1 rok, ale aj keď má 5 rokov. Všeobecne sa však prvé obdobie vzdoru typicky objavuje v priebehu 13. - 36. mesiaca. To, ako dlho trvá obdobie vzdoru, je veľmi individuálne. Hysterický plač u 4-ročného dieťaťa je rovnako pravdepodobný ako záchvaty hnevu u 2-ročného dieťaťa. Vzdorovité správanie u detí rôzne začína i rôzne končí a odlišný je aj jeho priebeh. Prečo sa vlastne hysterické záchvaty u detí objavujú? Najlogickejším vysvetlením je práve obdobie vzdoru, pre ktoré sú takéto prejavy typické. Vzdorovité obdobie nie je doménou zlých, neposlušných a nevychovaných detí. „Prvá puberta“ je prirodzeným javom, ktorý sa vo vývoji dieťaťa objavuje. Súvisí s hormonálnymi zmenami, ale tiež s intelektuálnym, emocionálnym, psychickým a sociálnym vývinom. Snahou dieťaťa je presadiť svoju vôľu, a to za každú cenu. Dôvodom hysterických prejavov, kriku, plaču a hádzania sa o zem je, že dieťa nedokáže ovládať a vyjadriť svoje emócie. V prvom období vzdoru je ťažké pre dieťa pochopiť, že niečo musí rešpektovať a nedokáže chápať ani pocity iných ľudí. Jeho emočný vývoj nie je natoľko zrelý, aby to vyjadrilo inak než hnevom. Týmto spôsobom uvoľní svoju frustráciu a verí, že dosiahne to, čo chce.
Odmietanie lásky rodičov, nepochopenie a hnev musia rodičia do určitej miery akceptovať. Okrem typických záchvatov, ktoré súvisia s obdobím vzdoru, sa záchvat plaču môže objaviť aj z iných dôvodov. Podstatné je, aby rodičia prišli na to, prečo dieťa bez „zjavného“ dôvodu plače či kričí. U batoliat môže byť niekedy náročné vyhovieť ich potrebám - požiadavkám a práve tu môže byť ukrytý spúšťač takéhoto správania. Časté záchvaty plaču sú spojené s hladom, únavou alebo napríklad s chorobou. Takéto impulzy môžu byť často veľmi nenápadné, no dieťa vyjadrí svoju nespokojnosť veľmi emocionálne. Adekvátne reakcie rodičov sú v krízových momentoch najdôležitejšie. Je totiž vedecky preukázané, že to, ako rodič reaguje na vzniknutú vypätú situáciu, ako ju rieši, má vplyv na následný emocionálny vývoj dieťaťa. Aby bola vaša reakcia tým najlepším možným riešením, je nevyhnutné pochopiť, čo dieťa zažíva. Bezmocné dieťa nám už ako novorodeniatko dáva plačom či krikom najavo, čo chce. Nehovorí, neukazuje, no napriek tomu dokážu rodičia zistiť, čo je potrebné spraviť, aby plač prestal. Už v rannom veku je dôležité zachovať pokoj a všímať si signály - zamračená tvár, trepanie rukami, kopanie nožičkami, mrkanie, žmúrenie, plač či stonanie. V neskoršom veku batoľaťa situácia nie je iná, ibaže prejavy dieťaťa sa zmenili a dieťa začína pociťovať, že má určitú moc a chce presadiť svoju vôľu. Deti chcú vždy robiť správne rozhodnutia, no aby si osvojili, čo je správne, si vyžaduje určitý čas. Scéna potom, čo odchádzate z ihriska, je typickým príkladom. Ak sa dieťa hrá na pieskovisku, stavia hrad z piesku a vy ho v sekunde schmatnete za ruku, pretože musíte ísť rýchlo domov, aby ste stihli celý denný režim, reakcie dieťaťa sú, prirodzene, hysterický záchvat, krik, plač a hádzanie sa o zem. Veď ste ho práve vytrhli z jeho prostredia, kde sa cítilo dobre. Ide o vyjadrenie frustrácie a nespokojnosti. Len si vezmite, že by sa podobne niekto správal k vám a zobral vám niečo, čo máte radi priamo z rúk. Je vhodné k dieťaťu od malička pristupovať ako k rovnocennému partnerovi. Neberte dieťa ako malé stvorenie, ktoré ničomu nerozumie. Vzájomný rešpekt je dôležitý v každom vzťahu, a to platí aj vo vzťahu rodič - dieťa. Batoľatá nechápu, čo od nich rodič chce a rodič zasa niekedy nechápe, čo batoľa vyžaduje od neho. Koniec koncov, dieťa sa kreuje a je ľudskou bytosťou, ktorá nie je dokonalá, učí sa a robí chyby.
Hoci obdobie vzdoru je vo väčšine prípadov prirodzenou súčasťou detského rastu, sú chvíle, keď jednoducho musíte vyhľadať pomoc. A nakoniec, pamätajte - ak čelíte týmto výzvam, je normálne vyhľadať pomoc a nie je to nič zlé, ani niečo, za čo by sa bolo treba hanbiť. To všetko patrí k dospievaniu a väčšina detí a rodičov si týmto obdobím úspešne prejde, rovnako ako u iných vývojových míľnikov. Žiaden strach, prejde to. Alebo sa s tým naučíte pracovať. Dovtedy sa vyzbrojte trpezlivosťou a láskou pre vašich malých nezbedníkov!