Od polovice 19. storočia tvorí teória evolúcie teoretické jadro biológie ako vedy. Vznik života na Zemi „stvorením“ vysvetľovali mnohí učenci až do 19. storočia. Vychádzali z predpokladu, že medzi živou a neživou prírodou je neprekročiteľná prekážka.
Vznikali prvé nové teórie, ktoré sa zakladali na presvedčení, že živý organizmus môže vzniknúť z neživej látky, a to bez vonkajšieho vplyvu. Toto presvedčenie pramení už z čias antiky, keď ľudia verili, že červy sa liahnu z pokazeného mäsa, úhory a ropuchy sa rodia z bahna. Nielen obyčajní ľudia, ale aj viacerí učenci verili na záhadnú životnú silu, ktorú nazývali „vis vitalis“. Tá mala premeniť neživú hmotu na živú.
Je známe, že tieto teórie vyvrátil francúzsky chemik a biológ L. Pasteur, ktorý svojimi pokusmi dokázal iba to, ako sa môžu rozmnožovať už existujúce živé organizmy. Teórie vzniku života z neživých látok nestratili nič zo svojej príťažlivosti a tajomnosti. Príkladom je „teória“ ruského biochemika A. I. Oparina, ktorá je v súčasnosti nazývaná „abiotická syntéza - bez života“. Posudzovaná prísnymi prírodovedeckými kritériami si ako jediná z hypotéz o vzniku života zasluhuje označenie „teória“, pretože je experimentálne overiteľná.
Názory vedcov sa zhodujú v jednom, že „pozemský život musel vznikať v podmienkach, v akých by dnes žiadny živý organizmus nemohol prežiť“. Výbuchy sopiek, prudké búrky neprestajne otriasali našou planétou. Na zemský povrch prenikalo smrteľné ultrafialové žiarenie Slnka, pretože ešte neexistovala ochranná ozónová vrstva, ale ani atmosféra tak, ako ju poznáme dnes. Zo znečistenej atmosféry padali kyslé dažde, ktoré v preliačinách na povrchu Zeme vytvárali prvotný vriaci oceán - „prapolievku“, obsahujúcu organické látky. Je fascinujúce, že práve v takomto zložitom prostredí vznikal prvý život - „zázrak prírody“.
V päťdesiatych rokoch dvaja americkí chemici S. L. Miller a H. Urey svojimi priekopníckymi experimentmi priniesli rozhodujúci dôkaz pre túto teóriu. Po nich ju potvrdzovali aj mnohí ďalší vedci, ktorí súhlasili s touto teóriou, že rozhodujúce kroky na ceste k životu sa odohrali v najtmavších hlbinách morí.
Panspermia
Na úplne inú cestu vedúcu k poznaniu zrodu pozemského života - „panspermiu“, poukázal pol storočia pred Millerovými pokusmi švédsky chemik a fyzik S. Arrhenius. Podľa neho život na Zemi vznikol tak, že sa „zárodky života preniesli na Zem z niektorého vesmírneho telesa“. Dnes sa Arrheniova predstava pokladá za prekonanú.
Dovolím si konštatovať, že v súčasnosti sú si vedci vedomí, že cesta k vzniku živých organizmov a jej jednotlivé etapy sú dnes ešte stále neprebádané záhady. Vyslovenie hypotézy, že všetky živočíšne druhy, teda aj človek majú rovnaký pôvod a odlíšili sa až v priebehu vývinu, narušilo a vyvrátilo všetky výklady sveta človeka určované esenciálnym myslením a kresťanským výkladom o stvorení sveta.
Sto rokov pred Ch. Darwinom francúzsky prírodovedec G. L. L. Buffon opatrne naznačuje svoj názor o obmedzenej evolúcii, ktorou vysvetľuje odlišnosti i anomálie pri analogických druhoch. Evolučné teórie, ktoré hovoria o fylogenéze druhov a dejinách civilizácie, ktoré platia a doznievajú s určitými zmenami ešte dnes, sú produktom 18. storočia.
Do popredia sa dostávajú evolučné teórie, ktoré sa zaoberajú dejinami civilizácie, zahrnuté filozofiou dejín pod heslom „pokrok a vývin”. Polemické ohlasy a nie veľmi prijateľný názor vyvolali fylogenetické evolučné teórie C. F. Wolffa, J. B. Lamarcka a predovšetkým Ch. Darwina. Konštatujem, že „si dovolili človeka - korunu tvorstva” zaradiť ako súčasť živočíšnej ríše.
Evolúcia človeka
Lamarck a Darwin
Práve J.B. Lamarck a Ch. Darwin sú dve významné mená mysliteľov 18. a 19. storočia, zaoberajúcich sa myšlienkou evolúcie živočíchov a rastlín. Zároveň predstavujú dve významné etapy v budovaní základov teórie evolúcie. Predstavu evolúcie ako procesu postupnej premeny jedného druhu na iný v závislosti od zmien vonkajšieho prostredia vytvoril ako prvý J. B. Lamarck, vychádzajúc z poznatkov paleontológie, zoológie a geografie zvierat.
Živé organizmy majú tendenciu k progresívnemu vývoju smerujúcemu od najjednoduchších organizmov po najzložitejšie, po človeka, pričom kritérium odlíšenia nižších a vyšších organizmov spočívalo v stavbe a fungovaní nervovej sústavy. Lamarckovu teóriu evolúcie kritizovali mnohí myslitelia, medzi ktorých patril aj Ch. Darwin. Spájali ju s dvoma mýtmi. Za prvý mýtus považovali myšlienku potreby organizmu k zdokonaľovaniu a prispôsobovaniu sa meniacemu prostrediu a zároveň kritizovali, že J.B.Lamarck vo svojej teórii obdaril živé organizmy vôľou k vývoju a zdokonaľovaniu. Táto kritika sa ukázala ako neopodstatnená, pretože Lamarckov mechanizmus prispôsobovania bol založený „na zmenách v prúdení tekutín, vyvolaných zmenami vonkajšieho prostredia“.
Ucelené a obhájiteľné zdôvodnenie našej existencie zostavil anglický prírodovedec Ch. R. Darwin. Formuloval evolučnú teóriu „selekcie”, s vysvetlením, že evolúcia funguje na základe prírodného výberu, čo znamená, prežitie zdatnejšieho. Za najdôležitejšie faktory evolúcie pokladal prispôsobenie sa zmenám vonkajšieho prostredia spolu s mechanizmom prírodného výberu.
Prežijú jedinci a tým i druh, ktorí sú na to najlepšie prispôsobení v daných podmienkach. Vo výraze „boj o existenciu” myslí a používa ho v širokom a metaforickom zmysle. Zahŕňa doň závislosť jednej bytosti od druhej, život jedinca, ale aj jeho úlohu pri produkovaní potomstva.
Popri prírodnom výbere Ch. Darwin postuloval existenciu osobitného evolučného faktora, ktorým bol sexuálny výber. Domnieval sa, že sexuálny výber je príčinou viacerých bizarných vlastností zvierat, ktoré využívajú alebo im slúžia v čase dvorenia, či zastrašenia súpera. Sú to vlastnosti, ktoré sú v boji o prežitie skôr na škodu, než na prospech, a ktoré nemohol spôsobiť podľa Ch. Darwina prírodný výber. Príkladom je známy chvost - bremeno pestrého peria, ktoré sťažuje páviemu kohútovi život, ale v čase párenia mu prináša výhodu.
Ch. Darwin bol jediným významným biológom, ktorý počas svojho života upozorňoval na dôležitosť sexuálneho výberu. Dospieva k záveru o nevyhnutnosti existencie procesov, zákonite vedúcich k výberovému hynutiu jedných indivíduí a k rozmnožovaniu iných, čiže k prírodnému výberu.
Najväčšou Darwinovou zásluhou je to, že objasnil proces vývoja a existenciu druhov, odhalil mechanizmus evolúcie. Napriek svojej kontroverznosti Ch. Darwin svojou evolučnou teóriou a jej priaznivcami rozpútali diskusiu vo filozofickom a vedeckom svete, v ktorých nás spája túžba vyriešiť zložitú otázku - kto sme.
Vo svojej podstate teória prírodného výberu i naďalej zostáva vedeckou hypotézou a podľa Ľ. Stekauerovej sú tu najmenej tri dôvody: jej tajomstvá sú pochované v čase; jej fungovanie je veľmi pomalé; všetky vedecké teórie a hypotézy majú jedno spoločné - nemôžu dať odpoveď na všetko. Nemôžeme popierať fakt, že Darwinova teória ovplyvnila etiku, antropológiu, psychológiu, sociológiu, biológiu a výsledok tohto vplyvu je zmena nášho nazerania na svet prírody a snaha odhaliť naše miesto v prírode.
Na teóriu prírodného výberu súčasne a nezávisle od Ch. Darwina prišiel A. R. Wallace, ktorý za východisko „svojej teórie“ pokladal existenciu neľútostného konkurenčného boja, rovnako ako Ch. Darwin. Avšak sa nezhodoval s názorom na sexuálny výber, priam zosmiešňoval predstavu jeho uplatnenia ako osobitného evolučného faktora. V dnešnej biológii sa s koncepciou sexuálneho výberu bežne operuje.
Vo všeobecnosti sa považuje za všetko ovplyvňujúci evolučný faktor, dôležitejší než ktorýkoľvek iný typ vnútrodruhového výberu, ale podľa súčasných názorov za špeciálny prípad sociálneho výberu a ten je podkategóriou prírodného výberu. Evolučná teória rozpútala „kontroverzné diskusie”, ktoré trvali až do 20. Práve viktoriánci nikdy neverili a nikdy neodpustili Ch. Darwinovi, že otriasol ich vierou a tento ich pocit s nezmenenou intenzitou pretrváva do súčasnosti. J.Pfeiffer o evolúcii hovorí, že je ešte bohatšia a širšia, ako si ju predstavoval sám jej zakladateľ.
Názor G. C. Williamsa je, že Ch. Darwin bol vysoko uznávaný viktoriánskou spoločnosťou, ale ako vedec a expert v prírodných vedách. Zároveň dodáva, že „iba nám retrospektívny pohľad odhalí, že sa mu vlastne nepodarilo presvedčiť ľudí o svojom názore, podľa ktorého prírodný výber je hlavnou silou adaptácie“.
Zrod myšlienky o evolúcii, ktorá by mohla byť výsledkom prirodzeného výberu, sa podľa F. Huxleya zrodila u Ch. Darwina už v roku 1837. Obával sa jej skorého zverejnenia (neustále zhromažďoval fakty a svoju úlohu zohrala aj obava pred dôsledkami), ale okolnosti (nezávisle od neho prišiel s touto myšlienkou A. R. Wallace) ho prinútili, aby jasne formuloval svoju teóriu.
F. Huxley k Darwinovej teórii „vnáša“ konštatovanie o tom, ako „Darwin ohromil svet dvoma magickými slovami - „zvyk“, pod ktorým chápal dedičnosť i adaptáciu a „pôvod“, ktoré nemalo označovať nejakého spoločného predka, ale skôr konštantnú ekologickú funkciu. F. Huxley upozorňuje že väčšina jeho súčasníkov, ktorí mali na dedičnosť obmedzený pohľad, nepochopila jeho teóriu správne.
Evolučný prístup a zmýšľanie, ktoré je odlišné od ponímania Ch. Darwina, prejavil aj filozof, vedec, teológ a evolucionista P. Teilhard de Chardin, podľa ktorého je evolúcia kľúčom k pochopeniu pôvodu, štruktúry a zmyslu vesmíru, je proces, ktorý s dokonalou zručnosťou utvára nové možnosti, nové formy života, ktorých prostredníctvom dochádza k transformácii hmoty na ducha.
Pozornosť venoval aj tomu, že pre mnohých ľudí, dokonca aj pre intelektuálov zostáva evolúcia niečím záhadným, ťažko pochopiteľným pojmom. Reakciou na zistené nepochopenie sú jeho ďalšie vyjadrenia v prospech evolúcie, ktorú opisuje ako základný prúd smerujúci k štúdiu vývoja. Evolúcia, to nie je teória, systém ani hypotéza, ale je ďaleko viac, je to obecná podmienka, ktorej sa musia podriaďovať a vyhovovať všetky teórie, hypotézy a systémy ak majú byť mysliteľné a správne.
H. Skolimowski chápe evolúciu ako proces kozmologickej evolúcie a tvorivej evolúcie. Proces neustáleho vznikania chápe ako presnejšie vyjadrenie antropického princípu. Skolimowského antropický princíp (tzv. silná verzia) znamená, že vesmír je domovom človeka, sme jeho legitímnymi obyvateľmi a v určitom zmysle sme jeho zdôvodnením.
Priebeh evolúcie vysvetľuje ako vykované dielo kozmologických konštánt v zmysle antropického princípu počas prvých 12 miliárd rokov kozmologickej evolúcie. Na rad prišla etapa evolúcie s novým prostriedkom na vyjadrenie života z osvedčených kozmologických a chemických pozícii.
Evolúcia ako tvorivá sila, ktorá neustále vyjadruje život v stále nových formách vedomia, nie je iba v súlade s antropickým princípom, ale je jeho nevyhnutným rozvinutím. Podľa H. Skolimowského sa antropický princíp prejavil prostredníctvom tvorivej evolúcie, ktorá je „pokračovateľkou” v pôvodnom diele síl kozmologických konštánt.
Evolučný biológ S. J. Gould je presvedčený o mimoriadnom význame evolučnej teórie pre vedeckú interpretáciu sveta. Podľa jeho názoru má evolučná teória mnoho prívržencov a vďačí za to svojim trom rysom: v ustavičnom vývoji je dostatočne pevná, aby bola pokojná a vzbudzovala dôveru, ale je dômyselne nezavŕšená, aby mohla lákať tajomstvom neobjavených pokladov; nachádza sa uprostred pásma, ktoré siaha od vedných odborov skúmajúcich časovo neohraničené obecné javy až po odbory, ktorých záujmy sa priamo upierajú iba k jednotlivostiam vývoja; týka sa života nás všetkých.
Horlivým zástancom evolúcie je aj vedúca osobnosť „bruselskej školy” I. Prigogine, ktorý o evolúcii hovorí, že ju vidíme a objavujeme kdekoľvek, kam sa pozrieme. Vidíme mnohotvárnosť foriem, nestabilitu a zisťujeme to na všetkých úrovniach ako v oblasti elementárnych častíc, v biológii, v astrofyzike s jej rozpínajúcim sa vesmírom a vytvorených čiernych dier. O klasickej vede hovorí, že tam, kde sa zdôrazňovala trvalosť, tam teraz odhaľujeme zmeny a evolúciu.
J. Šmajs rozlišuje evolúciu v dvoch rôznych formách, evolúciu prirodzenú - prírodnú a evolúciu umelú - kultúrnu. Prirodzená evolúcia je „protientropickým ontotvorným procesom vo vnútri vesmírnej skutočnosti podliehajúci priestorovému rozpínaniu ochladzovaniu a rozpadu“. Týmto rozlíšením poukazuje na konflikt dvoch pozemských procesov a hľadá podmienky pre ich možnú a dlhodobú koevolúciu a kompatibilitu. Problém prirodzenej evolúcie je v tom, že sa nedajú dostatočne dobre pozorovať empiricky zistené evolučné zmeny z dôvodu odohrávania v oveľa dlhších časových periódach, ako je životný cyklus človeka.
V súčasnosti ani veda a filozofia nevedia spoľahlivo registrovať spontánne štruktúrne a procesuálne zmeny. Prirodzenú evolúciu vysvetľuje ako „spontánny konštitutívny proces vo vnútri súčasnej tendencie vesmíru k rozpínaniu a ochladzovaniu, k „amortizácii” pôvodnej koncentrovanej aktivity veľkého tresku“. Prirodzenú evolučnú tvorivosť pokladá za všeobecnú spontánne aktívnu skutočnosť, ktorá je viazaná nielen na zvláštne kozmické podmienky, ale aj na súbor zvláštnych pozemských podmienok.
Evolúcia spolupracuje s rozpadom, ale aj smeruje proti nemu, parazituje na ňom. Obrazne povedané, postupuje proti prúdu, proti rozpadu a na to potrebuje primeranú energetickú podporu výživu. Evolúcia sa neodohráva podľa predpísaného scenára. Práve naopak, ako veľmi zložitá dynamická interakcia informácie s prostredím, ako interakcia v štruktúrne usporiadanom látkovo-energetickom svete.
Evolučná tvorivosť kultúrnej evolúcie a jej spôsob aktivity už nepriamo dominovala v kultúre lovca - zberača, v podstate až do priemyselnej revolúcie. Jej druhý spôsob sa rozvíja v kultúrach technického typu, v ktorých sa podľa J. Šmajsa sama dostáva do stavu ohrozenia. Poriadok kultúrnej evolúcie v podstate víťazí nad poriadkom prírodnej evolúcie a do značnej miery si aj podriaďuje zložité prírodné štruktúry.
Rozmach silnej kultúrnej evolúcie začína priemyselnou revolúciou. Evolučná teória sa stávala súčasťou biológie, antropológie, paleontológie a stala sa trvalou súčasťou všeobecného vzdelania. Súčasná doba prináša so sebou mnohorakosť názorov a pohľadov na evolúciu.
Tieto názory súvisia s vierou, vzdelanosťou a túžbou po poznaní. Myslím si, že je na individuálnej úrovni na každom z nás, ako pristupujeme a uvažujeme o evolúcii, či je to pre nás podstatné, alebo sa tým vôbec nezaoberáme a nechávame to na iných.
Kozmické vajce v mytológii
Na počiatku všade chaos panoval, tvar slepačieho vajca mal. Vesmír vo vajci sa ukryl, stvorený z protichodných síl. Jin a Jang sú tma a svetlo, žena a muž, chlad a teplo. Protichodné sily vajce rozlomili, veľký tresk vo vesmíre spôsobili. Ťažký Jin na zem spadol, ľahký Jang k oblohe vzlietol. Nebo a zem oddelili sa, prvá bytosť Pchan-ku medzi ne postavila sa. Strhla sa víchrica, keď mal zlosť, slnko sa rozjasnilo, keď mal radosť. Jeho oči na slnko a mesiac sa premenili, jeho slzy rieky a jazerá vytvorili, jeho vlasy sa na stromy a rastliny pretvorili, jeho dych a hlas vietor a blesky spôsobili.
Kozmogonické mýty sú mytologické predstavy o vzniku sveta. Symbolizuje pôvod vesmíru, život a potenciál pre stvorenie. Medzi mnohými kozmogonickými mýtmi však existuje podobnosť, a to predovšetkým v teogonickej predstave, podľa ktorej svet vznikol pohybom neosobných síl, napr. z prvotného chaosu (prachaos).
Kozmické vajce v čínskej mytológii
Podľa čínskej mytológie sa pôvodný beztvarý chaos postupne zmenil na obrovské vesmírne vajce, ktoré obor Pchan-ku roztlačil: z vrchnej časti sa vytvorilo nebo (jang), zo spodnej časti zem (jin).
Na počiatku všade panoval chaos a tento chaos mal tvar slepačieho vajca. Vnútri vajca boli jin a jang, dve protichodné sily, z ktorých je utvorený vesmír. Jin a jang sú tma a svetlo, žena a muž, chlad a teplo, vlaha a sucho. Protichodné sily vajce rozlomili, nastal tresk. Z ťažších kalných prvkov jin vznikla zem, ľahšie jang sa vzniesli nahor a utvorili oblohu. Medzi Nebo a Zem si zastal Pchan-ku, prvá bytosť.
Osemnásťtisíc rokov sa zem a obloha deň čo deň pomaly vzďaľovali od seba, zároveň s nimi rástol aj Pchan-ku, takže jednostaj zapĺňal priestor medzi nimi. Pchan-ku mal telo porastené hustou srsťou, z čela mu vyčnievali dva rohy a z hornej čeľuste dva kly. Keď sa tešil, nastalo pekné počasie, ale keď sa pre niečo trápil alebo hneval, pršalo a strhla sa víchrica.
Ľudia si rozprávajú o obrovskom Pchan-kuovi dva príbehy. Podľa niektorých si vraj ľahol, zadriemal, a napokon zomrel vyčerpaný od námahy, že musel stáť medzi Nebom a Zemou ako stĺp, až kým nespevneli. Z jeho hlavy povstal východný vrch, z brucha prostredný vrch. Jeho oči sa premenili na Slnko a Mesiac, telo na zem, vlasy na stromy a rastliny a slzy na rieky a jazerá. Jeho dych sa premenil na vietor a hlas na hromi blesk. Podľa iných však Pchan-ku vedno s prvou korytnačkou, prvým fénixom, prvým drakom, prvým jednorožcom vykovali svet dlátom a kladivom. Pchan-ku vládol ľudstvu v prvom období dejín. Každý deň poučoval ľudí z vysokého trónu, až napokon vedeli všetko o Slnku a Mesiaci, o hviezdach hore a štyroch moriach dolu. Keď ho ľudia počúvali, zabudli na únavu. Avšak raz ráno, keď veľký Pchan-ku odovzdal ľuďom všetku múdrosť, zmizol a už nikdy viac nebolo o ňom počuť.
Staroveký Egypt a kozmogónia
V starovekom Egypte vzniklo niekoľko kozmogonických predstáv, podľa jednej z nich sa na počiatku z pravodstva chaosu (Nun) vynoril prvotný prapahorok (benben) a na ňom boh stvoriteľ Atum stvoril svet.
Rozlišujeme viacero kozmogónií a teológií, pričom každá z nich sa viaže k osobitému mestu. Vyplýva to z toho, že za stred Zeme, teda počiatok stvorenia, sa považovali viaceré mestá. Na počiatku sa z pravôd vynoril pahorok, to znamená prvá pevnina, ale tiež prvý pevný bod - vedomie. Tu sa vynára prapôvodný lotos alebo tiež kozmické vajce, z ktorých sa rodí slnečné dieťa, najvyšší boh Re-Atum-Cheprer, ktorý bol patrónom v meste On. jeho tri mená sú iba cyklami, ktorými prechádza slnko, sú výrazom toho istého boha: Cheper - slnko vychádzajúce, Re - slnko v zenite, Atum - zapadajúce slnko. Z ich spojenia vznikajú Nut a Geb (Nebesá a zem) z ktorých spojenia vzniká štvorica súrodencov Usir, Eset, Sutech a Nebthet.
Usire predstavuje prvého vládcu nad ľuďmi, avšak jeho brat Sutech mu túto pozíciu závidí, a tak ľsťou prinúti Usira, aby vliezol do sarkofágu, ktorý potom Usire zaklincuje a hodí do Nílu. Usirova žena Eset dlho hľadá manželovo telo, až sa jej to nakoniec podarí. Na krátku chvíľu pomocou mágie oživí Usira a splodí s ním Hóra. V inej verzii Sutech rozseká Usirovo telo na štrnásť častí a rozhádze ho pozdĺž Nílu, aby sa už nikdy nemohol vráiť medzi živých, pričom Usirov falus dá zožrať krokodílovi.
Tak sa Usirus stáva vládcom a sudcom v ríši mŕtvych, pretože nadobudol vedenie o smrti, ktoré predtým nemal. Hórus bojuje so Sutechom, pričom ho premôže, znovunastolí maat, ktorý bol porušený Sutechom a bohmi je uznaný za právoplatného kráľa.
Stvoriteľom je Ptah, ktorý tvorí prostredníctvom svojho ducha a slova. Ptah tvorí Atuma, a to tak, že najskôr si na neho v svojej duši pomyslí a potom ho stvorí tým, že vyriekne jeho meno. Amon bol vo Vesete tiež chápaný ako člen ogdoády, ako prvotné božstvo v chaose, je Kráľom bohov. Tamojší kňazi vyhlásili za boha stvoriteľa Thowta (gr. Herma), prvého z deviatich božstiev, ktorý bol v iných končinách uctievaný ako lunárne božstvo, tiež božstvo podsvetia, vynálezca hieroglyfyckého písma.
Svet podľa tejto teológie vznikol z vajca, ktoré bolo znesené Thowtom (bol zobrazovaný ako vták ibis), v hniezde, ktoré bolo vyrástlo z vesmírnych pravôd. Vyliahnutý svet dotvoril svojim hlasom.
Významní bohovia staroegyptského panteónu
- Atum: Heliopolský hlavný boh, stvoriteľ sveta.
- Šu: Boh vzduchu a svetla.
- Tefnut: Bohyňa vody a vlhkosti.
- Geb: Boh Zeme a sama Zem.
- Nut: Bohyňa neba a samo nebo.
- Usir: Boh mŕtvych a vládca podsvetia.
- Eset: Pani mocných slov, ochrankyňa mŕtvych a patrónka žien.
- Sutech: Boh púšte, búrok a mora.
- Nebthet: Ochranná bohyňa mŕtvych.
- Thovt: Boh múdrosti, písma a učenia.
- Hor: Boh Slnka, neba a svetla.
- Nun: Boh pravodstva, z ktorého vzišiel svet.
- Amon: Boh mesta Waset, stvoriteľ a pán sveta.
- Ptah: Boh mesta Mennefera, stvoriteľ sveta.
- Sachmet: Bohyňa vojny v podobe levice.
Medzi týchto bohov patril aj Chnum (grécky Chnúmis) bol pokladaný za stvoriteľa bohov a ľudí, ktorých modeloval na hrnčiarskom kruhu. Vďaka spojeniu s oblasťou 1. kataraktu, považovanou za prameň Nílu, bol považovaný aj za darcu nílskej vody. Bol znázorňovaný ako baran, od Starej ríše tiež v ľudskej podobe s baraňou hlavou.
Hor bol jednoznačne astrálnym božstvom, syn boha podsvetia Usireva (starogr. Osiris) a bohyne Eset (starogr. Isis). Z tohto dôvodu bol spájaný s faraónmi Horného Egypta, strediska Horovho kultu, a stali sa ich ochrancami. Tvrdilo sa, že po tom, ako bol stvorený svet, Hor usadol na bydlo známe ako džeba (doslova prst), aby si odpočinul, a to začalo byť okamžite považované za posvätné. Pri niektorých príležitostiach bol Hor nazývaný "Pán džeby". Pod týmto označením bol Hor uctievaný obzvlášť v meste Buto, kde sa mu hovorilo Džebauti (Tí, ktorí sú spojení s džebou, dôvod použitia plurálu nie je celkom jasný).
Pre svoju spojitosť s nebom začal byť Hor, celkom prirodzene, spájaný aj so slnkom a mesiacom. Preto sa tvrdilo, že slnko je jeho jedným okom a mesiac druhým, pričom ich nebeská púť bola spôsobená tým, že Hor v podobe sokola preletel od obzoru k obzoru. V tejto podobe bol známy ako Harmerty - Hor dvoch očí. To, že mesiac nesvieti rovnako jasne ako slnko, bolo neskôr vysvetľované mýtom o súboji Hora a Sutecha, v ktorom Sutech vypichol Horovi jedno oko. Iný mýtus tvrdil, že počas novu bol Hor úplne oslepený, takto bol známy ako Mechenty-er-irtej („Ten, ktorý nemá oči“). Po objavení sa mesačného kosáka bol nazývana zasa Chenty-irtej („Ten, ktorý má oči“).
Orfická kozmogónia
Podľa orfickej kozmogónie bola počiatkom všetkého voda. Z bahna, ktoré sa v nej usadilo, sa zrodili Erós a drak, ktorý splodil vajce. Vajce sa rozlomilo, z hornej časti vzniklo nebo, z dolnej časti zem, pričom silou, ktorá spája oddelené časti, je Erós.
Podľa orfickej mytológie sa svet zrodil z prvotného horúceho a hustého vajca, ktoré naraz prasklo a vytiekol z neho žĺtok, ktorý sa rozplynul vo vesmíre, vytvoriac čas a priestor; jeho viditeľnými ostatkami a stopami na nočnej oblohe sú belavé mliečne vlákna, Mliečna dráha, zložená z miliónov hviezd.
Plodové vajce a moderná veda
Plodové vajce je ďalším vývojovým stupňom blastocysty u cicavcov a človeka. Jeho vývoj začína približne na prelome 1. a 2. týždňa po oplodnení.
Vedci sa približujú k možnosti vytvoriť nového človeka z kože či krviniek, bez potreby pohlavného styku. Tento prístup ide ďaleko za oplodnenie in vitro, pri ktorom sa kombinuje vajíčko a spermie v laboratóriu, pretože nevyžaduje prirodzené vajíčka ani spermie. Nová metóda sa nazýva in vitro gametogenéza alebo IVG a sľubuje, že jedného dňa poskytne liek na mnohé typy neplodnosti, spomalí alebo dokonca vypne biologické hodiny a umožní nový druh selekcie embryí. Na trojdňovom stretnutí vedcov z národných akadémií vied výskumníci horlivo diskutovali o svojej práci. Teraz je však vhodný čas, aby verejnosť zvážila dôsledky IVG. Japonský výskumník Katsuhiko Hayashi v marci ukázal, že možno premeniť kožné bunky dospelých myších samcov na zdravé vajíčka. Iba malá časť ním vyrobených myších vajíčok bola životaschopná, ale myši úspešne vypestované z týchto vajíčok boli zdravé a mohli mať vlastné potomstvo.
Pôvod života na Zemi
tags: #reprodukcia #kozmicke #vajce