Potrat, či už spontánny alebo umelý, je hlboko osobná a často traumatická skúsenosť, ktorá zanecháva trvalé stopy v živote žien. Táto téma, obklopená mlčaním a stigmatizáciou, si zaslúži otvorenú a empatickú diskusiu. Príbehy žien, ktoré prešli potratom, odhaľujú komplexnosť emócií, fyzických a psychických následkov, ako aj rôzne spôsoby, akými sa s touto stratou vyrovnávajú.
Spontánny potrat: Tichá strata
Spontánny potrat, odborne nazývaný zamlčaný potrat, je strata tehotenstva pred 20. týždňom. Pre mnohé ženy je to nečakaný a bolestivý zážitok, ktorý sprevádza pocit straty, smútku a viny.
„Tá, ktorá to nikdy nezažila, si nevie predstaviť, čo skutočne znamená slovo spontánny potrat. Nejde len o to, že stratíte zrazu poklad, v ktorý ste dlho verili a už konečne ste sa skutočne začali tešiť, ale aj o zmeny, ktoré prežíva vaše telo a vaša psychika, keď v krátkom čase niekoľkých týždňov, či mesiacov otehotniete a zrazu, zo dňa na deň tehotnou byť prestanete,“ opisuje Zuzana, 38-ročná žena, ktorá má za sebou čerstvý zamlčaný potrat.
Gabika, ktorá zažila spontánny potrat na prelome 11. a 12. týždňa, spomína: „V ten deň mi doktorka chladne oznámila, že môjmu dieťatku už nebije srdiečko a nevyvíja sa.“
Emocionálne následky spontánneho potratu
- Smútok a žiaľ: Strata očakávaného dieťaťa je hlboká rana, ktorá si vyžaduje čas na zahojenie.
- Vina: Niektoré ženy sa obviňujú za potrat, hľadajú dôvody, prečo sa to stalo, a cítia sa zodpovedné za stratu.
- Hnev: Hnev na seba, na partnera, na lekárov alebo na osud je bežnou reakciou na nespravodlivosť straty.
- Úzkosť a strach: Obavy o budúce tehotenstvá a strach z opakovania potratu môžu byť paralyzujúce.
- Osamelosť: Mnoho žien sa cíti izolovaných a nepochopených, pretože o potrate sa v spoločnosti málo hovorí.
„Po návrate z nemocnice som často plakávala. Niekde vnútri som cítila hlbokú dieru, prázdnu náruč,“ hovorí Katarína, ktorá zažila spontánny potrat v deviatom týždni.
Umelý potrat: Rozhodnutie s dlhodobými následkami
Umelý potrat (UPT), známy aj ako interrupcia, je ukončenie tehotenstva na žiadosť ženy. Rozhodnutie podstúpiť UPT je často spojené s ťažkými životnými okolnosťami a osobnými dilemami. Hoci je UPT legálny v mnohých krajinách, stále je obklopený kontroverziou a stigmatizáciou.
Príbehy žien, ktoré sa rozhodli pre UPT, odhaľujú rôzne dôvody, ktoré ich k tomuto rozhodnutiu viedli, ako aj emocionálne a psychické následky, s ktorými sa museli vyrovnať.
Psychické problémy po umelom potrate
Niektoré ženy po UPT prežívajú psychické problémy, ako napríklad:
- Postabortívny syndróm (PAS): Ide o súbor psychických a emocionálnych symptómov, ktoré zahŕňajú intenzívny smútok, pocity viny, hanby, nepokoj, citovú otupenosť, narušený obraz o sebe samej alebo problémy vo vzťahoch.
- Depresia: Hlboký smútok a strata záujmu o aktivity môžu viesť k depresii, ktorá si vyžaduje odbornú pomoc.
- Úzkosť: Obavy o budúcnosť, strach z odsúdenia a pocity viny môžu vyvolať úzkostné stavy.
- Poruchy príjmu potravy: Niektoré ženy sa snažia vyrovnať so stratou prostredníctvom extrémnych diét alebo prejedania sa.
- Závislosti: Užívanie alkoholu alebo drog môže byť spôsobom, ako potlačiť bolestivé emócie.
- Samovražedné myšlienky: V extrémnych prípadoch môžu pocity beznádeje a zúfalstva viesť k samovražedným myšlienkam.
„6. januára 1989, po 9 a pol týždni tehotenstva, som mala potrat. Skoro ma to zabilo. Nie, nie chirurgický zákrok, ale psychologické následky,“ spomína žena, ktorá podstúpila UPT v 16 rokoch.
Fyzické riziká umelého potratu
Hoci je UPT vo všeobecnosti bezpečný zákrok, existujú určité fyzické riziká, ktoré je potrebné zvážiť:
- Infekcia: Riziko infekcie maternice alebo iných orgánov reprodukčného systému.
- Poškodenie maternice: Perforácia maternice alebo iné poranenia počas zákroku.
- Neplodnosť: V zriedkavých prípadoch môže UPT viesť k neplodnosti.
- Predčasné pôrody: Niektoré štúdie naznačujú, že ženy, ktoré podstúpili UPT, majú vyššie riziko predčasného pôrodu v budúcnosti.
- Rakovina krčka maternice: Existujú kontroverzie ohľadom spojitosti medzi UPT a rakovinou krčka maternice, ale väčšina štúdií túto spojitosť nepotvrdzuje.
Cesta k uzdraveniu
Uzdravenie po potrate, či už spontánnom alebo umelom, je individuálny proces, ktorý vyžaduje čas, trpezlivosť a podporu. Existuje mnoho spôsobov, ako sa so stratou vyrovnať a nájsť cestu k uzdraveniu:
- Vyhľadanie odbornej pomoci: Psychológ alebo terapeut môže pomôcť spracovať emócie, vyrovnať sa s traumou a nájsť stratégie zvládania.
- Podporné skupiny: Stretnutia s inými ženami, ktoré prežili podobnú skúsenosť, môžu poskytnúť pocit spolupatričnosti a pochopenia.
- Rozhovor s blízkymi: Zdieľanie svojich pocitov s partnerom, rodinou alebo priateľmi môže priniesť úľavu a podporu.
- Sebastarostlivosť: Venovanie sa aktivitám, ktoré prinášajú radosť a uvoľnenie, ako je cvičenie, meditácia, umenie alebo pobyt v prírode.
- Spirituálna podpora: Viera a duchovné praktiky môžu poskytnúť útechu a zmysel v ťažkých časoch.
- Písanie denníka: Zaznamenávanie svojich myšlienok a pocitov môže pomôcť spracovať emócie a získať nadhľad.
- Uctenie si straty: Vytvorenie rituálu alebo spomienky na nenarodené dieťa môže pomôcť uzavrieť kapitolu a uctiť si stratu.
„Neskôr som sa zúčastnila Rachel’s Vineyard Retreat a nakoniec som si dokázala odpustiť a nájsť mier pre moju dušu,“ spomína žena, ktorá sa zúčastnila programu.
Co ztrácíte, když vztah k matce neřešíte
Príbehy žien po potrate
Každá žena prežíva stratu inak. Niektoré nachádzajú úľavu v zdieľaní svojich príbehov, iné v tichom smútení. Dôležité je uvedomiť si, že nie ste sama a že vaše pocity sú platné.
„Asi pred rokom a pol som týždeň pred Vianocami zistila, že som tehotná. Mala som 18 rokov. Bolo to úplné prekvapenie, keďže som brala antikoncepciu a s priateľom sme si dávali pozor. Ale potom sa to stalo. Môj priateľ nevedel, ako na to reagovať, a zakázal mi, aby som o tom povedala rodine, takže to vedel len on a moja najlepšia priateľka. Bol proti tomu, aby sme si dieťa nechali, a myslel si, že interrupcia bude pre nás najlepším riešením. V tom čase som mu verila. Práve som začala študovať na technickej vysokej škole a mala som len 18 rokov. Počas sviatkov som pred rodinou všetko tajil. Potom som v januári minulého roka podstúpila potrat. Bol to môj prvý chirurgický zákrok v živote. Najhoršie na tom bolo, že som to prežívala bez rodiny. Cestou na kliniku som neprestajne plakala; bola som z toho rozhodnutia nesmierne smutná, hoci som si bola istá, že je to správne. Teraz, asi po roku a pol, stále premýšľam o tom, aké to bolo. Neustále premýšľam, aký by bol život s týmto dieťaťom. Ešte stále ležím v noci v posteli a plačem, pretože ľutujem, že som si dieťa nenechala,“ zdieľa svoju skúsenosť mladá žena.
„Dva týždne po mojom potrate som išla do práce. Vrhla som sa však ihneď do kúpeľne. A tam, so svojím manželom po boku, som porodila časť svojho dieťaťa, ktorá lekárovi chýbala. Bola to hlava môjho dieťaťa. Budím sa uprostred noci a myslím si, že počujem plačúce dieťa. A stále mám nočné mory, v ktorých som nútená sledovať, ako sa moje dieťa krája doslova predo mnou. Jednoducho mi chýbaš dieťa moje,“ opisuje svoje traumatické zážitky Abby Johnson, zakladateľka organizácie.
„Jedného dňa v aute sa moja dcéra (z ničoho nič) spýtala, či jedného dňa bude môcť vidieť svojich súrodencov v nebi. Spýtala som sa jej, čo tým myslí … úprimne dúfajúc, že nehovorí o mojich dvoch potratoch. Povedala, že vedela, že mám dva potraty za sebou a chcela vedieť, či by sa niekedy mohla stretnúť s týmito deťmi, pretože povedala: „v mojom srdci mi chýbajú.“ Nikdy som nevedela, že túto časť srdca odovzdám môjmu dieťaťu. Keď som mala potraty, nikdy mi nenapadlo, ako to ovplyvní ostatných. Nemyslela som na svoje budúce deti. Nikdy som nepremýšľala o tom, ako by som im musela vysvetliť svoje sebectvo. „Zabila som dve svoje deti, okradla som rodičov o ich vnúčatá a zabila som súrodencov môjho syna. Tieto potraty priamo spôsobili zdravotný stav, ktorý vyústil do predčasného narodenia druhého syna, ktorý zomrel po týždňovom boji v roku 2001. „Ross mi rád hovorí, že Annie je anjelom strážnym nášmu synovi, ale táto myšlienka ma desí. Chcem, aby bol ochranca môjho syna niekto, koho som sa ja, jej matka vzdala? Ukončila jej existenciu predčasne? Musí byť tak smutná, sklamaná a zranená. Preto si uchovávam jej ultrazvukové snímky, spolu s pohľadnicou „Je to dievča!“, ktorú mi poslala moja najlepšia kamarátka, spolu s ozdobou na vianočný stromček, kde je vyrytý termín narodenia Annie, ktorú mi moji rodičia dali týždeň potom, keď som zistila, že som tehotná.“
„Vyhodila som svoje dieťa na záchode a bolo to desivé. A nepomohlo mi to promovať. Je to devätnásť rokov a dodnes nemám vysokoškolské vzdelanie. […] O sedem rokov neskôr som znova otehotnela. Otec dieťaťa bol dvakrát starý ako ja a urážal ma. Potrat bol rýchlym riešením, ktoré chránilo mňa a moje dieťa pred násilím. Tak som išla na kliniku a vo veľkej úzkosti som zaspala. Keď som sa zobudila s krvou na nohách, rozplakala som sa a upadla do depresií. Ponorila som sa hlbšie a hlbšie do depresívnych a samovražedných myšlienok. Potom som stretla svojho manžela a priniesol Ježiša do môjho života, ale stále ma to bolelo. Keď som bola tehotná s naším prvým dieťaťom, moje potraty sa znovu objavili a vina bola ohromujúca. Dala som na rady a začala som sa liečiť. Neskôr som sa zúčastnila Rachel’s Vineyard Retreat a nakoniec som si dokázala odpustiť a nájsť mier pre moju dušu.“
„6. januára 1989, po 9 a pol týždni tehotenstva, som mala potrat. Skoro ma to zabilo. Nie, nie chirurgický zákrok, ale psychologické následky. Pokúsila som sa o samovraždu trikrát po potrate a nakoniec som sa mesiac zotavovala v psychiatrickej klinike v komunitnej nemocnici. […] Práca v klinike nebola nikdy, nikdy ľahká. Videla som svoje stratené dieťa v každej nádobe potratených detských častí. Raz v noci po práci boli moje nočné mory o mŕtvych deťoch také strašidelné a desivé až som sa stretla s riaditeľkou kliniky, aby som hovorila o svojich pocitoch. Povedala mi: „To, čo tu robíme, je koniec života.“ Po potrate som sa usilovala, aby som sa dostala späť na barovú scénu. Tak som to pochovala. Nikto iný to nemal vedieť. Nikto iný ma nemusel súdiť tak tvrdo, ako som sa sama rozhodla. Prežila som niekoľko ďalších rokov, občas som sa cítila šťastná a v ostatných dňoch som bola odsúdená na zánik. Jedného dňa som sedela v kostole a počúvala homílie od otca Larryho Richardsa o spovedi. Povedal: „Ak si mala potrat, vyznaj to. Tvoje dieťa sa za teba modlí v nebi.“ Moja hruď sa začala otriasať nekontrolovateľnými vzlykmi a ušla som domov. Hľadala som si termín na stretnutie s mojim drahým kňazom. Tam v spovedi opätovne vzlykám a skutočne som očakávala, že ma zasiahnu blesky. Sedela som tam a vyznávala som, že som sa previnila tým najhorším možným hriechom, vraždou. Môj drahý kňaz sa usmial s láskou, podal mi škatuľu vreckoviek a povedal: „Boh je taký šťastný, že si tu. Bude ti odpustené, ale musíš sa uzdraviť.“
„Keď mi povedali, že moje dieťatko asi neprežije, najskôr som si myslela, že druhýkrát to neprežijem už ani ja. No všetko bolo inak, pretože som dovolila samej sebe trúchliť tak a toľko, ako som potrebovala. Šťastie, spojenie s bábätkom, radosť, láska… a odrazu ticho, strata, smútok, bolesť, prázdno a zlomené srdce… Spontánny potrat je nepredstaviteľne bolestivou skúsenosťou. Je ťažké o nej hovoriť, no niekedy ešte ťažšie nehovoriť a mlčať. Čo ale v takej situácii robiť? Čo robiť, keď ste ako žena celý život učená, že sa s tým prosto musíte vyrovnať, nasadiť úsmev na tvár a nikoho nezaťažovať. Fňukať sa nemá a toto predsa nie je také hrozné. A potom len v tichu, samote tmavej izby si poplačeme, bolesť zatlačíme do najtmavších kútov mysle, aby sme nikoho nevyrušovali, a fungujeme na sto percent. Ale bolesť nemizne, vracia sa, pretože naše srdce bolo roztrieštené na milión kúskov a je ťažké poskladať ho naspäť. Stále počujeme to prázdne ticho… A často ani nevieme, kedy na naše bábätko spomínať. No možno chceme a potrebujeme smútiť, možno potrebujeme veľa plakať či len tak byť a mlčať, dostať objatie a súcit, oddychovať a nabrať nové sily… ale bojíme sa, že nám to nebude dovolené, že tým prejavíme slabosť. Je nás veľa. 6 167 spontánnych potratov nahlásili zdravotnícke zariadenia v roku 2021 a koľko z nás si potratom prešlo doma v samote a nikto o tom ani len netušil? Nie si sama. A na tebe, tvojej bolesti a tvojom nenarodenom bábätku záleží. Preto je tu 2. Prinášame vám šesť spomienok žien. Každá v inej fáze vyrovnávania sa so stratou. Nech sú ale ich spomienky pre nás nádejou, že aj nám sa podarí nájsť opäť seba a poskladať svoje srdce. Že aj nám sa podarí dovoliť si plakať, smútiť, oddychovať. Že odrazu bolesť bude menšia a smútok bude vlastne prejavom lásky, ktorú sme cítili, keď sme boli tehotné, a stále k nášmu nenarodenému dieťatku cítime. Nech sú ich príbehy inšpiráciou, že hovoriť o bolesti, napísať ju na papier, môže byť liečivé a terapeutické.“
„Moje prvé dieťatko mi doslova zobrali. Dodnes sa s tým neviem zmieriť a prechádzam si dookola pocitmi hnevu, smútku až zúfalstva, keď si na to spomeniem. Pamätám si, ako som sedela na studenej chodbe len v ich nočnej košeli a pridržiavala si výstrih, keďže som si ho kvôli poodpadávaným gombíkom nevedela zapnúť. Povedali mi, nech čakám, tak som čakala. Stále si živo pamätám všetky tie boľavé vyšetrenia a ten hrozný pocit, keď mi priväzovali nohy. Bola mi strašná zima, len horúce slzy mi stekali po lícach. Nevydala som ani hláska. Do toho sa niekto začal na niečom hlasno smiať, asi nejaká dobrá príhoda z víkendu. Oproti mne stál sanitár a sestrička mi hodila medzi nohy nejakú látku, keď išla okolo. Zaspávala som s obrovskou bolesťou a strachom. Preberala som sa s tým, že mi je ešte stále strašná zima, tentokrát z toho, že mám celý chrbát mokrý. Mokrý od krvi. Neskutočne moc mi chýbal manžel. Chcela som ísť domov, schúliť sa k nemu a nikdy neprestať plakať. Nemohla som. Na chvíľku ho ku mne pustili a ja som mu nedokázala nič povedať, len to, aby ma zobral domov. V tej chvíli sa jeho bolesť a bezmocnosť stali priam hmatateľnými. Napriek tomu sa na mňa neprestal usmievať a so slzami v očiach mi utierať slzy z líc, pričom mi šepkal, že ma neskutočne ľúbi a že si ma už o chvíľku zoberie domov a už viac nepustí z náruče.“
„Dovtedy som nepoznala nikoho, kto si tým prešiel. Aspoň teda nikto o tom nehovoril. Nevedela som, čo ma čaká. A lekárka mi kyretáž predostrela ako jedinú možnosť. Keď som potratila druhýkrát, povedala som si, že toto už nedovolím. Našťastie som vtedy už poznala viacero žien, ktoré to taktiež prežili, no ktoré to prežili inak. Priznám sa, že niektorým som až závidela. Nesmútili menej, ale smútili inak. A to som chcela pre seba aj ja. Neskutočne som sa toho - potratu doma - bála, navyše nie som ten naturálny typ. No aj tak som vedela, že pokiaľ nebudem musieť, do nemocnice nepôjdem. A tak moje maličké 1,5 centimetrové dieťatko išlo z môjho tela rovno do mojej teplej dlane. Bolo to neskutočne krásne, až nechápem, ako som sa toho mohla pred tým tak báť. Ako som sa mohla báť môjho bábätka, báť sa toho, že ho uvidím. A tak som si ho dlho podržala v dlani, starostlivo zabalila do teplej látky a drevenej škatuľky, ktoré som s láskou predtým vybrala. Vložila som k nemu svoj list, ako aj kresbičky so slovami „ľúbime ťa“ od jeho dvoch sestier a s manželom sme ho pochovali k jeho prastarým rodičom. A celý čas mi bolo príjemne teplo.“
„Svoj prvý potrat som prežila sama, bez slov či prejavených emócií, prosto tak, ako to robili všetky ženy z môjho okolia s každou jednou ťažkou vecou v ich živote. Hlavne nikoho nezaťažovať, nevyrušovať a nerobiť povyk. Najlepšie všetky pocity zatlačiť niekde hlboko do seba, nasadiť úsmev a fungovať na 200 %. Však to prežili iné, prežijem to i ja. Ešte dnes ma bolí celé moje ja, keď si spomeniem, ako som sa hneď po príchode z nemocnice snažila uhostiť svojho švagra, ktorý ma priviezol domov, pričom som robila všetko pre to, aby som na sebe nedala znať ani kúsok bolesti či únavy. Nech sa božechráň necíti nepríjemne. Ako som sa nechala hneď na ďalší deň vypísať z PN, aby som neskomplikovala „veci“ pre svojho zamestnávateľa. Ako som manželovi na jeho otázky ohľadom seba zakaždým s obrovskou hrčou v krku a plačom na krajíčku odpovedala, že však sa nič také nedeje, že som v poriadku, nech to nechá tak. Tak osamotená a nešťastná som sa ešte nikdy necítila. A to napriek tomu, že hneď vedľa mňa bol milovaný človek, ktorého sa to rovnako týkalo a dotýkalo. Boli chvíle, keď som si myslela, že to už viac nevydržím, že to nedám… O 11 rokov neskôr som prišla o svoje ďalšie dieťatko. Avšak, našťastie som to tentokrát prežila už ako mama troch detí (ktoré vďaka Bohu mám) a žena, ktorá sa už troška viac pozná a ktorá vie byť k sebe dobrá a láskavá. Ako žena, ktorá nepotrebuje všetkým (vrátane seba) niečo dokazovať. Ako žena, ktorá vie prijať pomoc a svoju silu nachádzať aj v prejavení slabosti. Ako žena, ktorá je úprimná k sebe i k svojmu manželovi, ktorá nepotrebuje niečo hrať a partnera skúšať z čítania myšlienok a správnych reakcií. A tak som sa tentokrát priam vykúpala v láske a spolupatričnosti svojich blízkych. Manžel okamžite prevzal starostlivosť o celú našu domácnosť a deti. A vždy, keď mohol, zobral ma do náručia a posmútil si so mnou. To, čo nemohol pokryť on, spravila moja mama, sestra, teta, švagriná, priateľky. Keď mi povedali, že moje dieťatko asi neprežije, najskôr som si myslela, že druhýkrát to neprežijem už ani ja. No všetko bolo inak, pretože som dovolila samej sebe trúchliť tak a toľko, ako som potrebovala. Pretože som dovolila druhým prejaviť mi súcit a lásku a pomôcť mi. Vždy som si myslela, že k potratu nevyhnutne patrí akýsi dlhotrvajúci a trýznivý kŕč bolesti, úzkosti, strachu, hnevu a pocitov viny. No tentokrát to tak nebolo, žiaden kŕč, ale pokoj, vďačnosť, dôstojnosť, bázeň, čas, ticho, láska, súcit… Obrovský smútok, ktorý som prežívala, ma tentokrát nepripravoval o život, ale naopak, uzdravoval ma, budoval, viedol a posilňoval, pretože som nesmútila sama a podľa niekoho iného či akýchsi noriem správania sa v takýchto situáciách písaných bolesťou, opustenosťou a neprijatím všetkých tých žien predo mnou.“
„Chcem veľmi poďakovať za celú kampaň a najmä za to, že ste v nej nezabudli na deti, ktoré boli potratené spontánne, ako ani na ich matky. Že ste nezabudli na moje bábätko a na mňa. Dali ste mi deň, kedy môžem oslavovať to, že aspoň chvíľku bolo toto moje maličké nenarodené dieťatko v mojom živote, že aspoň chvíľu som ho mohla nosiť, aj keď nie v náruči. Nemám totižto dátum, kedy by som na svoje dieťatko mohla tak špeciálnejšie pamätať a osláviť to, že tu aspoň chvíľku so mnou bolo. Nemám dátum narodenia. Neviem, kedy presne mu dobilo srdiečko. Nemám deň, kedy by samo odišlo z môjho tela a ja ho mohla vtedy aspoň kútikom oka zazrieť či dokonca podržať v dlani. Nebyť toho zostal by mi len deň kyretáže, no na ten veruže nechcem spomínať a ani si ho nijako spájať so svojím dieťaťom. A ešte by mi zostal ten neustály skľučujúci pocit straty, za ktorý som sa tak často hanbila. Nič viac… A áno, hanbila. Akoby na tom nezáležalo, akoby na ňom nezáležalo, akoby na mne nezáležalo… A najsmutnejšie na tom celom je, že všetky tieto bodnutia, ktoré boli vlastne myslená ako slová útechy, prichádzali práve od žien.“
„Čakala som dvojičky. Boli to vymodlené bábätka. V treťom mesiaci som potratila. Je to stále ťažké, aj keď prešlo niekoľko mesiacov. Najhoršie je, že moje okolie to bralo, akoby sa nič nestalo. To ma ranilo… Nikto ma nechápal… A vlastne ani ja som nechápala samú seba. Reagovala som, ako moje okolie vyžadovalo. Nahovárala som si, že to musím pustiť a ísť ďalej. Mávala som aj mám zlé sny, ktoré sú ako nočná mora. V noci sa budím s plačom. Začala som to riešiť a nakoniec som sama pochopila, že chyba bola neriešiť a nehovoriť o tom. Bohužiaľ, moje okolie to stále nechápe a nemám si s kým poplakať. Nikto pri mne nestojí. Tak som si jeden deň kúpila zošit a začala si písať, ako sa cítim. Dávnejšie som si do zošita napísala: To dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo, je moje. Žije v mojom srdci, aj keď nikdy nevidelo svet. To nenarodené dieťa je moje, pocítila som silu jeho lásky hneď, ako bol tehotenský test pozitívny. Bolo mojou súčasťou, ožilo v mojom lone a v mojom lone sa stalo anjelom. Je moje, to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo, je len moje, pretože bolo mojou súčasťou a ja som bola jeho kúskom. Nepoznám farbu očí a nikdy som nepočula sladký zvuk jeho hlasu. Nikdy nebudem vedieť, či by malo môj úsmev a nikdy nebudem vedieť, čo by mi dalo do života. Ale to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo, je moje, nepatrí nikomu inému na svete, pretože svet naň zabudol, len čo mu prestalo biť srdce. Je to dieťa, ktoré nemá meno ani tvár. Je to dieťa, ktoré nikdy nesfúkne sviečku a neochutná koláč. Je to dieťa, ktorého nikdy neuvidím bežať, ale dúfam, že bude lietať medzi anjelmi. Je moje, aj keď ma nikdy nebude volať mama. Je moje, aj keď ma nikdy nenahnevá, aj keď mi nikdy nedá pusu a nikdy ma nebude držať pevne pri srdci. Je moje, pretože som za ním plakala, pretože ho stále vidím v očiach svojho syna. Môj život ide ďalej, aj keď som sa s ním na chvíľu zastavila. Potom som zalapala po dychu, usušila som si slzy, pozrela sa za hnev, za ticho, za horkosť, že som mu nemohla dať viac. Pri smútení to nie je tak, že začne a v jeden deň natrvalo skončí. Skôr vyzerá ako vlny, ktoré človeka striedavo zaplavujú. Niekedy možno cítim, že tá vlna ma úplne pohlcuje, že sa nemôžem kvôli smútku ani nadýchnuť. Potom zas príde obdobie, kedy ste od smútku akoby vzdialená, dokážete relatívne fungovať a robiť bežné veci.“
„Mal to byť deviaty týždeň, keď mi 30. septembra doktor povedal „plod bez vitality“ a 3. októbra mi ho vzali, pretože spontánne neodišlo… Nepoznám pohlavie, no dali sme mu meno Dolindo, ktoré znamená bolesť. V knižočke Modlitbičky pre tehotné mamičky od Evy Sačkovej bolo napísané, že keď mu dáme meno, lepšie sa to prijíma, aj čo sa týka rodiny.“
„Keď som prišla o svoje prvé bábätko mala som 29 rokov. Veľmi som sa tešila, že konečne som si našla lásku a spoločne s mužom, ktorého som ľúbila, budeme mať bábätko… No prišiel január 2022 a ja som začala krvácať. Vtedy som veľmi plakala, lebo som vedela, že to nie je dobré znamenie. Potom som ležala v nemocnici. Bábätko nezachránili. Prežívala som veľký smútok. Potom som otehotnela druhýkrát a Pán Boh nám požehnal trojičky. O jedno z tých troch som opäť prišla, ale ostala mi nádej u Boha, že máme ešte dve a s dvomi nenarodenými sa opäť stretnem. Dnes mám dvojčatá, na ktoré som však ostala sama. Vychovávam dvoch synov a som za nich šťastná.“
„Darujme nenarodeným deťom tiché spomienky v nežnom plameni. Kto má za sebou potrat, vie, aké ťažké je vrátiť sa hoci len do práce a odpovedať na banálnu otázku neinformovaného kolegu: Čo robí bábätko? - keď nijaké bábätko už nie je...Ale to je možno ešte menší problém. Ako ďalej žiť s mužom, ktorý mal byť otcom? Pokúsiť sa o rodičovský reparát? Kedy? Má zmysel túto vec siliť alebo je lepšie pred ňou utiecť?“
„Bola streda. V nemocnici na ultrazvukovom vyšetrení sa ukázal krásny obrázok embrya. Žiaľ, iba ako obrázok. Chýbala mu akcia srdiečka... Ak je všetko v poriadku, tlkot zachytí ultrazvuk už pri veľkosti tri milimetre. Miriamino malo už sedem milimetrov...„Okamžite ma prijali. Navrhli mi zákrok hneď alebo zajtra. Nechcela som,“ spomína Miriam so slzami v očiach. Čakanie bolo zvláštne: „Stále som dúfala, že niekto príde, znova sa pozrie a povie, že sa zmýlili, že predsa žije. Ale nikto už neprišiel. Nedalo sa to oddialiť.“ Bolo jej jasné, že je to tak správne. No každého lekára sa pýtala, či sa jej to naozaj stalo. „Boli veľmi milí, ale veľmi racionálni. Aj som rozumela tomu, čo hovoria, aj som tomu odmietala rozumieť. Znova a znova som sa pýtala, či je možné, aby prehliadli tlkot. Povedali, že nie,“ vraví mladá žena. Na druhý deň urobili zákrok. Pre Miriam znamenal tvrdú skúsenosť napriek tomu, že podobné zažíva bežne - v práci so svojimi pacientmi.„Niektoré veci z toho dňa si veľmi nepamätám, na iné nezabudnem nikdy. Na zozname nás bolo päť. Všetky naraz sme stáli pred operačkou! Otvorili sa dvere, zavolali prvú, urobili zákrok. A ďalšia. Vnútri - vyzlečte sa, ľahnite si. Snažili sa navodiť priateľskú atmosféru, akože sa nič nedeje. Sestrička vtipkovala, ešte mi priala krásne sny. Mala som priviazané ruky aj nohy. Predo dvermi sedeli ďalšie ženy a čakalo ich to isté čo mňa. Bolo to neuveriteľne traumatizujúce. Viac než rok sme sa s manželom snažili a lekár mi povedal: Nebojte sa, o desať minút je po všetkom... Chcel ma upokojiť, ale ja som sa rozplakala. Sestrička mi dohovárala, že to asi tak malo byť, no nemohla som ju počúvať. Chcela som len, aby už zaúčinkovala narkóza...“ opisuje najhorší deň za posledné mesiace svojho života. Prebrala sa v izbe. Niekto jej priniesol šaty. Večer ju manžel vzal domov. Medzi oboma zostalo strašidelné ticho. „Pustili ma vo štvrtok. Až v sobotu sme sa začali rozprávať. Kričala som na manžela, že to nijako neprežíva. Videla som ho, vyzeral ako kameň. Vôbec sa neangažoval. No zrazu sa priznal, že plakal v aute cestou z práce. Prežíval to a prežíva dodnes,“ poznamenáva Mirka.“
„Keď sa Iveta s manželom rozhodli, že je správny čas na druhé bábätko, zistili, že to nebude jednoduché. Dve čiarky na tehotenskom teste po dlhých mesiacoch priniesli obom nesmiernu radosť. „Ani som sa nestihla objednať k svojej gynekologičke a už som začala krvácať. Bolo leto, mala dovolenku, zastupoval ju iný lekár,“ vraví Iveta. Krvný test potvrdil tehotenstvo, na ultrazvuku však nebolo nič. Nasledovala nemocnica, aby sa vylúčilo mimomaternicové uhniezdenie embrya. „Prijali ma s tým, že treba urobiť ďalšie vyšetrenia. Myslela som si, že všetko absolvujem, dostanem podpornú liečbu, krvácanie prestane a budem sa tešiť z rastúceho bruška.“ Ale takýto scenár sa nekonal. „O bábätko som prišla,“ smutne konštatuje Iveta. Obrovskú radosť vystriedal obrovský smútok.„S odstupom času som šťastná, že sa mi to stalo na začiatku tehotenstva. Aj tak to bolo veľmi boľavé. Ale stratené bábätká sa vraj vracajú a ak je to pravda, tak nám sa vrátilo. Hneď o štyri mesiace som otehotnela a narodilo sa nám krásne zdravé dievčatko,“ teší sa dnes už dvojnásobná mama. A zároveň priznáva: „Myslela som si, že som sa s tým dávno vyrovnala, ale vôbec nie. Zmierila som sa so stratou bábätka, ale nedokážem zabudnúť na to, čo som prežila v nemocnici. Vždy, keď si na to spomeniem, je v tom znova hnev. Rada by som, ale nedá sa to, nejde to definitívne uzatvoriť.“
„Obaja vyrástli medzi viacerými súrodencami. Zdalo sa im prirodzené, že nezostanú pri jedinom potomkovi. No zatiaľ nemajú nijakého. „Myslela som, že keď žena otehotnie, potrebuje len preplávať deviatimi mesiacmi, keď sa zmení z modelky na veľrybu, a nič iné jej už nestojí v ceste stať sa mamou. Dvakrát som sa zmýlila,“ vraví smutne Táňa. Z prvého potratu sa spamätala. Došlo k nemu veľmi skoro. Gynekológ spätne určil, že išlo približne o piaty až šiesty týždeň tehotenstva. Dokonca nepodstupovala kyretáž, lekári nechali mladý organizmus zotaviť sa úplne sám. Nechce sa jej príliš spomínať. Je introvertka. Má svoj prekrásny vnútorný svet a čosi v ňom stále chýba. Je výtvarníčkou v súkromnom voľnočasovom detskom centre. Denne sa stretáva s deťmi, ale nijaké jej nepovie „mama“. Správa o druhom tehotenstve bola o to úžasnejšia. Chcela kričať od šťastia, ale nádej sa v nej miešala s opatrnosťou. Napokon, aj lekár potvrdil, že nie je dôvod na obavy. Prešiel zakliaty piaty, potom šiesty i siedmy týždeň. So strachom čakali až do dvanásteho, ale minul sa i ten - a s ním i celý povestne rizikový prvý trimester. Nádejní rodičia uverili, že sú za vodou. Koncom osemnásteho týždňa začala Táňa vnímať prvé pohyby. Všetky vyšetrenia, ktoré dosiaľ podstúpila, boli v poriadku. Keď sa v dvadsiatom týždni dozvedela, že čaká dcérku, radosť nemala konca. „Stiahli sme si z internetu rozličné zoznamy dievčenských mien - odkiaľ pochádzajú, čo znamenajú, a tak. Mali sme ich rozhádzané po gauči. Sedeli sme tam a vyberali meno pre maličkú. Nakoniec sme sa zhodli, že bude aj tak Terezka. Bola som v dvadsiatom druhom týždni a zrazu som si uvedomila, že už dlhšie necítim jej pohyby. Vstala som z gauča a vyzerala som, akoby som sa pocikala,“ trasie sa aj po čase Táňa. Nebol to moč, ale plodová voda. Razom bolo po domácej pohode. Vystriedal ju šok a panika. V nemocnici potvrdili, že plod skutočne nejaví známky života. Musel ísť z matkinho tela preč... Druhý potrat otriasol manželmi natoľko, že dosiaľ spávajú každý zvlášť... Už sedem mesiacov. Sú spolu v práci, ale doma nie... „Nejde to. To detské centrum sme budovali a je to najúžasnejšie dielo, ktoré sme vytvorili. Sme tu najlepší kamaráti. Ale doma? Dusím sa. Všetko na mňa padá. Nemôžeme sa o tom rozprávať. Nemôžeme to ešte raz zažiť. Nemôžem znova porodiť mŕtve dieťa... Podľa papierov je to potrat, mŕtvy plod, pre mňa to bolo dieťa... Moja dcérka,“ trápi sa výtvarníčka, ktorej potrat zničil partnerský vzťah. Aspoň zatiaľ to tak vyzerá. Peter sa nepokúša k Táni viac priblížiť.“
„Potrat je pre každú ženu traumatizujúci, no rovnako dokáže traumatizovať aj ich životných partnerov,“ hovorí 27-ročná Lenka. „Spätne je mi veľmi ľúto, že som nevedela brať ohľad na manžela a jeho pocity. Vytesnila som ho. Ako Lenka ďalej opisuje, tento „medzipriestor“ trval ešte dva mesiace po spontánnom potrate. „Napokon ma to všetko dobehlo a ja som sa zložila - psychicky aj fyzicky. Podobné skúsenosti zažili aj ďalšie ženy. Vzťah 36-ročnej Petry však ani s odstupom času situáciu neustál a okrem toho sa už otehotnieť nechystá. Na druhej strane 39-ročná Jana, ktorá žije vo Švédsku, je momentálne tehotná štvrtýkrát. Spolu s partnerom sa im po troch spontánnych potratoch podarilo opäť počať prostredníctvom mimotelového oplodnenia.“
„Ako pre každú ženu, nebol to dobrý zážitok. S už bývalým priateľom sme sa o bábo snažili rok, až sa nám to podarilo a veľmi sme sa tešili. V pondelok ma v práci začalo pobolievať v podbruší, potom prišli čudné kŕče, a keď som išla na záchod, zbadala som krv. Vedela som, že to nie je dobré, a tak som volala sestričke od gynekológa a opísala jej, čo sa mi stalo. Dosť dlho sme čakali, ako to na Slovensku býva, a potom mi doktorka oznámila nemilú správu. Bola som v 7. týždni tehotenstva, čo sa vraví, že je vtedy „bežné“. S priateľom sme plakali. Doktorka bola milá a odporučila mi čistenie, zákrok v nemocnici pod narkózou. Išla som tam na druhý deň. Už len to čakanie bolo utrpením, keďže izba sa nachádzala na tej istej chodbe, ako sú čakajúce mamičky s bruškom alebo už novopečené mamičky s dieťatkami. Mám strašný strach z ihiel a injekcií. Sestrička mi nevedela zaviesť kanylu, lebo bola podmienka, že to musí byť na ľavej ruke, kde mám strašne malé žily. Takže prišla iná, ktorá to spravila nesprávne, a keď mi v sále začali púšťať narkózu, štípalo ma to. Bilo sa vo mne toľko emócií, že to bol jeden z najhorších zážitkov v mojom živote. Viem, že v iných krajinách to môže byť pre ženy aj horšie, čo je však malá útecha. Myslím si, že sa mi s tým podarilo zmieriť, lebo som si písala s jednou známou, ktorá tiež veľakrát potratila. Táto skúsenosť však zohrala rolu aj vo vzťahu s priateľom. Odkedy sa to stalo, nemali sme sex približne rok a už ani nie sme spolu. Zmierila som sa už aj s tým, že nebudem mať vlastné dieťatko, lebo strach je väčší ako túžba - nechcela by som znova zažiť to „čistenie“ v nemocnici,“ opisuje Michaela (26).
Podporné skupiny a poradne
Na Slovensku existuje niekoľko organizácií a poradní, ktoré poskytujú pomoc a podporu ženám po potrate:
- Poradňa Alexis: Poskytuje bezplatné odborné poradenstvo ženám a mužom v krízových životných situáciách, vrátane neplánovaného tehotenstva a potratu.
- Fórum života: Združuje organizácie a jednotlivcov, ktorí sa venujú ochrane života od počatia po prirodzenú smrť.
- Občianske združenie Tanana: Pomáha rodinám vyrovnať sa so stratou dieťaťa.
Ako lepšie pristupovať k ženám po strate
Spoločnosť by mala k ženám po potrate pristupovať s empatiou, rešpektom a pochopením.
- Vytvoriť bezpečný priestor pre rozhovor: Umožniť ženám otvorene hovoriť o svojich pocitoch bez súdenia a odsudzovania.
- Ponúknuť praktickú pomoc: Poskytnúť pomoc s deťmi, nákupmi, varením alebo inými povinnosťami.
- Vyjadriť súcit: Uistiť ženu, že nie je sama a že jej bolesť je pochopiteľná.
- Rešpektovať jej potreby: Dať žene priestor a čas na smútenie a uzdravenie.
- Vyhnúť sa klišé a zľahčovaniu: Nepoužívať frázy ako „Budeš mať ďalšie dieťa“ alebo „Aspoň si bola tehotná“.
Zuzana Straková z poradne ALEXIS hovorí, že nikdy nič nepokazíme, keď jednoducho vyjadríme svoj súcit. Ten by v...