V právnom poriadku Slovenskej republiky pojem „dieťa“ nie je vždy jednoznačne definovaný a jeho význam sa môže líšiť v závislosti od konkrétneho právneho predpisu a kontextu. Občiansky zákonník, ako základný prameň súkromného práva, síce upravuje viaceré aspekty týkajúce sa osôb, ktoré nedosiahli plnoletosť, avšak komplexnú definíciu dieťaťa v jednom ustanovení neposkytuje. Všeobecne však môžeme povedať, že výrazy ako dieťa, mladistvý, neplnoletý a maloletý majú na mysli každú osobu, ktorá ešte nedosiahla plnoletosť.
Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Smrťou táto spôsobilosť zanikne. Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu vyhlási za mŕtvu, ak zistí jej smrť inak. Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva.
Občiansky zákonník zväčša používa termín „maloletý“ na označenie osoby, ktorá nedosiahla plnoletosť. Maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Pričom definuje, že plnoletosť sa nadobúda dovŕšením 18. roku.
V reálnom živote sa môžeme stretnúť s rôznymi definíciami a vymedzeniami veku dieťaťa v rôznych oblastiach práva:
- Zákonník práce a zákon o BOZP považujú za osobitné skupiny zamestnancov okrem iných aj mladistvých, pričom ich vekové rozpätie je tu stanovené od dosiahnutia 15 rokov po dosiahnutie 18 rokov veku.
- Zákonník práce pozná aj výraz „dieťa mladšie ako 10 rokov“, ak ide o starostlivosť oňho.
- Zákon o rodine používa výraz „dieťa“ v rôznych obmenách. Napríklad, že každé dieťa plní vyživovaciu povinnosť voči rodičovi, alebo naopak, rodičia prispievajú na výživu svojich detí. Pre tento účel sa vek dieťaťa neurčuje, čo znamená, že ak existujú obidva subjekty, čiže rodič a dieťa, potom to platí po celý čas existencie týchto subjektov. Dieťaťom môže byť napríklad aj 70 ročná osoba, ak má niektorého z rodičov.
- Zákon o rodine často používa aj výraz „maloleté dieťa“, napríklad pri zastupovaní pri právnych úkonoch. Z toho vyplýva, že dieťa môže byť aj plnoleté.
- Zákon o prídavku na dieťa pripúšťa, že dieťa môže mať aj viac než 18 rokov, keď za nezaopatrené dieťa považuje dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky, ale najdlhšie do dovŕšenia 25 rokov veku.
- Trestný zákon pre svoje účely definuje dieťa ako osobu, ktorá je mladšia ako 18 rokov a nenadobudla plnoletosť už skôr (napr. sobášom). Osoba, ktorá nedovŕšila štrnásty rok svojho veku, čiže dieťa, nie je trestne zodpovedná.
- V oblasti zdravotnej starostlivosti platí, že právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti má každý bez ohľadu na vek, čiže aj maloleté dieťa. Hoci je to logické, zákon priamo neuvádza, že každé maloleté dieťa má prísť na lekárske ošetrenie v sprievode plnoletej osoby.
Na druhej strane, Občiansky zákonník uvádza aj ustanovenia týkajúce sa právnej spôsobilosti a zastupovania:
Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Súd môže ustanoviť opatrovníka aj tomu, pobyt koho nie je známy, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov alebo ak to vyžaduje verejný záujem.
Pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Plnomocenstvo možno udeliť aj niekoľkým splnomocnencom spoločne. Ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Ak splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, vzniknú tým práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi. Plnomocenstvo zaniká smrťou splnomocniteľa, ak z jeho obsahu nevyplýva niečo iné.
Je dôležité poznamenať, že Občiansky zákonník upravuje aj neplatnosť právnych úkonov. Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne.
V kontexte rodinného práva, ktoré je úzko spojené s Občianskym zákonníkom, sú významné inštitúty ako osvojenie, pestúnska starostlivosť a zverenie dieťaťa do výchovy iného občana alebo rodiča. Osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Osvojitelia majú pri výchove detí rovnakú zodpovednosť a rovnaké práva a povinnosti ako rodičia.
Pri právnych úkonoch týkajúcich sa maloletých detí, napríklad pri zastupovaní pri právnych úkonoch, je dôležité dbať na ich najlepší záujem a na dodržiavanie príslušných zákonných ustanovení.
V prípade, ak obaja rodičia maloletého dieťaťa zomreli, boli pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností, bol pozastavený výkon ich rodičovských práv a povinností alebo nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, súd ustanoví maloletému dieťaťu poručníka, ktorý bude zabezpečovať jeho výchovu, zastupovať ho a spravovať jeho majetok.
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
V súvislosti s právnymi úkonmi je dôležité spomenúť aj premlčanie. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v lehote ustanovenej zákonom. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.
V oblasti držby a vlastníctva Občiansky zákonník rozlišuje medzi oprávneným a neoprávneným držiteľom. Oprávnený držiteľ má voči vlastníkovi nárok na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložil na vec po dobu oprávnenej držby. Neoprávnený držiteľ je povinný vždy vydať vec vlastníkovi spolu s jej plodmi a úžitkami a nahradiť škodu, ktorá neoprávnenou držbou vznikla.
Základným prameňom občianskeho práva je Občiansky zákonník, ktorý upravuje predovšetkým vzájomné majetkové vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb.