Dnešná spoločnosť čelí stále rýchlejším zmenám a neistotám, ktoré priamo ovplyvňujú naše deti. Rodičia sa čoraz viac zamýšľajú nad tým, aká budúcnosť ich deti čaká a čo im môže zabezpečiť šťastný a úspešný život. Odpoveď sa často skrýva v niečom tak základnom, a predsa tak zásadnom - sú to sociálne a emocionálne zručnosti. Asi každý rodič sa zamýšľa nad tým, ako bude vyzerať budúcnosť jeho dieťaťa, či bude šťastné, úspešné,… Pátrala som, čo všetko sa za konceptom šťastia skrýva. Je to práve rozvoj sociálnych a emocionálnych zručností, čo tvorí základ pre deti, aby sa mohli úspešne začleniť do spoločnosti, zvládali svoje emócie a komunikovali so svojím okolím. Každý z nás túži po šťastí a úspechu pre svoje deti, no ako to dosiahnuť? Podľa rozsiahlej štúdie Harvard University, ktorá prebiehala viac ako 75 rokov, je odpoveďou silné a zdravé vzťahy. Práve kvalitné vzťahy sú najväčším prediktorom dlhodobého šťastia a emocionálnej pohody. A kde sa tieto vzťahy začínajú budovať? V ranom detstve, keď deti prvýkrát nadväzujú kontakty so svojimi rovesníkmi a učia sa základným sociálnym a emocionálnym zručnostiam. Rozvoj týchto zručností nemusí byť komplikovaný proces, no vyžaduje si pravidelnú a systematickú prácu.
Základom vytvárania zdravých sociálnych väzieb a vzťahov je vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby u dieťaťa v ranom veku so vzťahovou osobou, ktorou je najčastejšie mama. Kľúčové je hlavne obdobie prvého roka dieťaťa a ďalej obdobie do jeho troch rokov. Dôležité je, aby dieťa so vzťahovou osobou malo bezpečný a zdravý vzťah, aby cítilo bezpodmienečné prijatie a lásku a pocit istoty a bezpečia. Bezpečná vzťahová väzba totiž vytvára základ toho, aký pohľad na svet dieťa získa a či bude dôverovať sebe a okoliu. Zároveň sa bude cítiť bezpečne a milované.
V prvých rokoch života dieťa netvorí kamarátske vzťahy, hra je neskôr paralelná, deťom stačí, že sedia vedľa seba, každé sa hrá s niečím iným. Približne po treťom roku života sa dieťatko začína viac socializovať a vstupuje do interakcie s inými deťmi. Ešte stále je ale normálne, že dieťa je v tomto období egocentrické a má pocit, že všetko patrí jemu, aj hojdačka na ihrisku.
Preto sa neodporúča nútiť ho požičiavať svoje obľúbené hračky alebo aby sa s niekým nasilu hralo. Stačí, keď vyčlení hračky, ktoré bude ochotné požičať a hračky, ktoré sú len jeho. Tak rešpektujeme jeho pocit vlastníctva, ktorý je veľmi dôležitý, aby si vedelo vážiť veci a oveľa srdečnejšie bude ochotné požičať hračky aj kamarátovi.
V troch rokoch dieťa väčšinou nastupuje do materskej školy a to ako zvládne adaptáciu na materskú školu a ako sa sociálne začlení a ako bude schopné tvoriť kamarátske vzťahy, závisí od toho, či je schopné odpútať sa od rodičov. Odpútanie alebo separácia sa udeje bezpečne vtedy, pokiaľ má dieťa s matkou vybudovanú bezpečnú vzťahovú väzbu.
Príliš úzkostné deti mávajú problém so sociálnym začlenením. Práve v predškolskom veku sa kladú základy sociálnych zručností dieťaťa. V mladšom školskom veku má socializácia mimoriadny vplyv na formovanie dieťaťa, predovšetkým vďaka tomu, že je súčasťou detských skupín sa formujú jeho postoje k iným a k sebe.
Emocionálnu výchovu a rozvoj sociálnych zručností je možné stimulovať pomocou rôznych aktivít a príbehov, pomocou ktorých budete viesť dieťa k vnímaniu, uvedomeniu a pomenovaniu svojich pocitov. Práve rodičia svojim príkladom, svojimi reakciami v kritických momentoch formujú aj prežívanie a rekacie svojho dieťaťa. Dieťa sa učí odzeraním vašich reakcií, keď ste smutní alebo sa hneváte alebo keď prežívate radosť.
Učte dieťa vnímať a pomenovať svoje pocity. Veľa sa s ním rozprávajte. Prostredníctvom rozhovorov a príbehov v knihe Mami, oci poďme sa porozprávať rozvíjate u dieťaťa jeho emocionálnu inteligenciu a učíte ho láske a dôvere.
Vývin sociálnych vzťahov v ranom detstve
Citová väzba, pripútanie, alebo tiež anglické slovo „attachment“ vyjadrujú vzájomný citový vzťah, ktorý sa postupne utvára medzi dieťaťom a jeho najbližšou osobou. Skúsenosť bábätka z prvého roku života môže významne ovplyvniť základný pocit dôvery a neskôr schopnosť vytvárať harmonické vzťahy.
Vzťah rodičov a dieťaťa sa začína budovať už počas tehotenstva. Matkina nálada a výraznejšie emočné reakcie, sprevádzané biochemickými zmenami, sa krvou prenášajú na plod. Napríklad na zmyslové pôsobenie (hlas matky, tlak na brucho masážmi apod.) reaguje ešte nenarodené dieťa v poslednom trimestri pohybmi a kopaním. Význam vzťahu rodičov k ešte nenarodenému dieťaťu dokladajú časté spontánne potraty u nechcených tehotenstiev. Vnútorné odmietnutie tehotenstva vtedy može vyústiť vo „vypudenie nechceného“ (Shaffer, 1989).
V známej štúdii uskutočnenej v Československu (Matejček et al., 2005) autori sledovali deti matiek, ktorým bola zamietnutá žiadosť o potrat. Túto skupinu 200 „nechcených“ detí potom porovnávali s deťmi rovnakého veku a socioekonomického pôvodu. Deti boli sledované od narodenia do svojich 29 rokov. Aj keď boli všetky pri narodení zdravé, „nechcené” deti boli v priebehu ďalších 9 rokov častejšie hospitalizované, mali horšie známky v škole, menej stabilný rodinný život, horšie vzťahy s vrstovníkmi a boli všeobecne dráždivejšie oproti deťom „chceným”. V porovnaní s kontrolnou skupinou vykazovali viac problematických vzťahov k sebe i okoliu. Ženy z tejto skupiny boli častejšie rozvedené a mávali už v skorom veku skúsenosť s prerušením tehotenstva.
Blízky kontakt s novorodencom v prvých hodinách po narodení môže zosilniť pozitívne pocity rodičov k dieťaťu. Pravá citová väzba sa ale buduje postupne z interakcií rodiča a dieťaťa až po prvých mesiacoch. Dôležitým prvkom v budovaní väzby je vytvorenie ritualizovaných činností a zvykov. Je potrebné, aby opatrovateľ citlivo reagoval na dieťa. Pokiaľ pri hraní hry napríklad bábätko odvráti hlavičku a tvári sa zmätene, naznačuje, že je toho naň priveľa. Rodič to vycíti a nechá dieťatku vydýchnuť, aby sa po chvíli zase vrátili k aktivite. Týmto spôsobom sa buduje vzťah a vzájomné porozumenie.
Kŕmenie je pre dieťa silným zdrojom pozitívnych pocitov, ktoré prispievajú k budovaniu citovej väzby. Experiment Harlowa a Zimermana z roku 1959 však dokladá i význam iných zmyslových vnemov. Makaky boli oddelené od matiek v prvý deň života a ďalších 165 dní trávili v prítomnosti dvoch náhradných matiek. Obe matky mali tvár a telo vyrobené z drôtu, no jedna z nich bola obalená mäkkou látkou. Polovica mláďat bola kŕmená touto teplou, príjemnou náhradnou matkou, zvyšnú polovicu kŕmila nepohodlná drôtená „matka". Ukázalo sa, že opičky na drôtenej matke trávili čas len počas kŕmenia. Pokiaľ boli rozrušené alebo sa báli, ihneď utekali k látkovej matke. Význam tepla a dotykov popísali i Schanberg a Fieldová (1987, in Kassin, 2007). Autori robili u predčasne narodených detí masáž tela po dobu 10 dní a potom porovnali ich vývin s deťmi, ktoré nemasírovali. Obe skupiny pili rovnaké množstvo detskej výživy, ale masírované deti pribrali na váhe o 47% viac, boli živšie, aktívnejšie a koordinovanejšie. Nemocnicu opustili priemerne o 6 dní skôr. Podľa Fieldovej je dotyk cenným terapeutickým nástrojom - nielen pre predčasne narodené deti, ale aj pre deti a dospelých, ktorí sú „dotykovo deprivovaní“.
Sociálna interakcia a rozvoj zručností
Sociálna interakcia začína pozorovaním a paralelnou hrou. Je to veľmi dôležité štádium sociálneho vývinu, lebo deti sa učia tým, že pozorujú a napodobňujú iných. Paralelná hra, je situácia, keď sa deti hrajú vedľa seba, ale ešte priamo neinteragujú. Je to veľmi dôležitým štádiom ich sociálneho vývinu. V predškolskom veku deti začínajú chápať aj perspektívu iných detí a my ich pri tomto procese podporujeme.
V škôlke cielene budujeme emocionálnu inteligenciu, ktorá je tak dôležitá v sociálnych interakciách. Pomáhajú nám aj pravidelné mindfulness aktivity. Pomáhame deťom identifikovať svoje pocity a učíme ich, ako ich adekvátne vyjadriť. Jednou z ciest, ako pomôcť deťom rozvíjať emocionálnu inteligenciu, sú pravidelné mindfulness aktivity. Tieto aktivity učia deti, ako sa sústrediť na prítomný okamih a lepšie pochopiť svoje vnútorné stavy. Výsledkom je lepšia regulácia emócií a zvýšená schopnosť riešiť stresové situácie.
Organizovanie aktivít, ktoré podporujú tímovú spoluprácu a vzájomné interakcie medzi deťmi, je ďalším dôležitým nástrojom na rozvoj ich sociálnych zručností. Konflikty sú neoddeliteľnou súčasťou života a učenie detí, ako ich riešiť, je kľúčové. Učíme ich pokojne a konštruktívne riešiť problémy, čo im pomáha zvládať konflikty v neskoršom veku.
Priateľstvá pomáhajú deťom vybudovať si zdravé sebavedomie. Môžeme ho podporiť pozitívnym feedbackom na ich pro-sociálne správanie. Podľa výskumov, priateľstvá v predškolskom veku vedia predpovedať celkové well-being, zdravie a šťastie u teenagerov a dospelých.
Polročné až ročné deti sa na seba už usmievajú, bľabotajú a gestikulujú voči iným deťom, avšak tie si to nemusia ani všímať a vôbec na to reagovať. Ročné až 1,5-ročné deti viac vyhľadávajú blízkosť detí rovnakého veku a reagujú na vzájomné gestá. 1,5-ročné až dvojročné deti sa už vedome aj napodobňujú. Samy vyvolávajú interakciu a reagujú na seba. Dokonca môžu niektoré deti preferovať viac a zdá sa, že s nimi rozvíjajú aj kamarátstvo. U dvoj- až štvorročných detí sa rýchlo rozvíjajú sociálne zručnosti (zručnosti potrebné pri nadväzovaní a udržiavaní vzťahov) aj vďaka tomu, že navštevujú predškolské zariadenie. To im umožňuje rozvíjať komplexnejšie vzťahy. Dokážu vyjadriť náklonnosť a uznanie svojim kamarátom a kamarátkam. Počas hry sa zoskupujú do malej, 2- až 3-člennej skupiny. Už sa hrajú spolu, nielen vedľa seba, dohadujú sa a rozvíjajú hru spoločne. Napodobňujú iné deti. Štvor- až päťročné deti sú ochotné hrať sa s kamarátom či kamarátkou aj vtedy, keď ich spôsob hry nebaví, ale prekonávajú sa pre toho druhého. Až vo veku 6 až 10 rokov sa objavujú prvé stabilné priateľské skupiny rovnakého pohlavia.
Deti si za kamaráta či kamarátku vyberú kohokoľvek, s kým sa dobre zahrali. Určite poznáte situáciu, že váš syn alebo vaša dcéra sa v jednom momente hrajú so svojím „najlepším kamarátom alebo najlepšíou kamarátkou“ a v druhom momente tvrdia, že sa už spolu nekamarátia. Neskôr, keď dieťa stále viac a viac rozumie významu a konceptu priateľstva, si začína vyberať kamarátov a kamarátky aj podľa iných kritérií (psychická podobnosť, čestnosť vo vzťahu) ako len na základe spoločného podieľania sa na nejakej činnosti. Dôvernosť, vernosť, vzájomné porozumenie sú dôležité už pre 10-ročné deti.
Vplyv prostredia a výchovy na sociálny vývoj
Vplyv prostredia a vzťahov na vývoj dieťaťa je nespočetný. Začína to už vplyvom na budúcu matku počas tehotenstva, pričom celkové prostredie, v ktorom matka žije, hrá významnú rolu. Rôzne sociálne faktory, najmä vzťahy matky s blízkymi ľuďmi a ich postoj k tehotenstvu, majú priamy vplyv na vývoj plodu. Negatívne vplyvy vyvolávajú u matky stresové reakcie, ktoré zaťažujú vývoj dieťaťa. Schopnosť spracovať tieto negatívne reakcie závisí od osobnostných vlastností matky.
Dieťa potrebuje od raného veku uspokojiť potrebu istoty a bezpečia, ktorá mu umožní úspešný rozvoj. Raný vývoj je senzitivnou fázou psychického vývoja, ktorá predurčuje ďalší rozvoj dieťaťa. V ranom veku je dôležité, ako sa k dieťaťu správa matka a ako reaguje na prejavy dieťaťa. V neskoršom veku je dôležité, ako dieťa vníma konflikty medzi rodičmi a ako si ich vysvetľuje. Detské emócie nie sú zpočiatku príliš diferencované, ide len o pocity libosti alebo nelibosti. Postupne sa deti naučia emočné prejavy lepšie rozlišovať.
Schopnosť vnímať vlastné pocity sa rozvíja postupne, v interakcii s matkou, ktorá reaguje na prejavy pohody či nepohody dieťaťa a snaží sa ho upokojiť. Tento prístup dieťaťu pomáha porozumieť rôznym emóciám a regulovať ich. Emočné prežívanie závisí od celkovej pohody dieťaťa a od občasných nepríjemností, ktoré by mu mala matka pomôcť zvládať. Vývoj dieťaťa závisí od skúseností, ktoré získa, a od spôsobu, ako dokáže za pomoci matky dosiahnuť opätovnú pohodu. Počáteční vývoj lze chápat jako fázi potvrzení jistoty a bezpečí, pro niž je důležité, že nakonec všechno dobře dopadne. K získání pocitu jistoty a bezpečí pomáhá i zachovávání určitého stereotypu, kdy dítě ví, co se bude dít a jaký je význam určitých signálů. Príliš veľké zmeny v dennom režime dieťaťa nie sú v tomto veku vhodné a menšie zmeny by mali byť spojené s nejakým uspokojením.
V prvom roku života má na detskú psychiku nepriaznivý vplyv akákoľvek nestabilita, ktorá by dieťaťu znemožnila získať pocit istoty o tom, ako svet funguje. Časté striedanie osôb, ktoré sa o dieťa starajú, nie je v prvom roku života vhodné. Dieťa by tak nemohlo získať potrebný pocit istoty a bezpečia, ktorý je závislý aj na vytvorení pevnej väzby na matku, resp. osobu, ktorá sa o dieťa stará. Trvalosť a stabilita tejto osoby je v tomto veku dôležitá. Dítě získává důležité zkušenost s mezilidskými vztahy v první fázi svého života a ty jsou základem pro vytváření vztahů s dalšími lidmi jak v dětství, tak v dospělosti.
Empatia, t.j. schopnosť vcítiť sa do pocitov iného človeka, závisí na tom, ako sa k dieťaťu chovajú jeho najbližší ľudia, predovšetkým matka. K rozvoju empatie slouží zrcadlové neurony v mozku dítěte, které mu pomáhají zrcadlit pocity jiných lidí. Podobně je i pozitivní sebehodnocení závislé na chování matky k dítěti, které mu ukazuje, jak jej máma hodnotí a jaký má pro něj význam. Důležitá je i pochvala, nejenom kritika, protože posílí sebevědomí dítěte a potvrdí mu, co se od něho očekává. V batolecím a předškolním věku je potřeba pozitivního hodnocení důležitým motivem k respektování požadovaných pravidel.
Rodina je prvým zdrojom jeho sociálnej skúsenosti. Poruchy v rodinných vzťahoch môžu narušiť citovú rovnováhu dieťaťa a aj trvale poškodiť jeho psychický vývin. Predškolské zariadenie je väčší spoločenský útvar než rodina, zahrňuje niekoľko desiatok (resp. i niekoľko sto členov). V predškolskom zariadení sa uskutočňuje odborná, cieľavedomá, systematická, kolektívna výchova. Hlavným kritériom pri posudzovaní kvality životného prostredia je kontinuita jeho podmienok s vývinovými potrebami dieťaťa.
Vstupom do predškolského zariadenia je pre dieťa dôležitou zmenou, ktorá hlboko zasahuje do jeho psychiky a kladie značné nároky na jeho správanie. Priveľká citová závislosť od osôb z rodinného prostredia, najmä od matky, sťahuje adaptáciu. Adaptáciu sťažuje napríklad aj príliš úzkostlivá, prehnane starostlivá rodinná výchova, obmedzujúca aktivitu dieťaťa. Znakom prispôsobenosti je nadobudnutie pozitívneho vzťahu k novej situácii, stotožnenie sa s ňou. V celkovom procese adaptácie pripadá rozhodujúca úloha najbližším dospelým, rodičom a pedagógom predškolského zariadenia.
John Bowlby koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu. Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Citovú väzbu sprostredkováva šesť primárnych reakcií.
Na vzniku vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Väzobné správanie sa môže prejaviť rovnako intenzívne aj v druhom a treťom roku života dieťaťa. Po treťom roku nastáva zmena, nakoľko v tomto období sa už väčšina detí dokáže cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami. Za zmeny sú zodpovedné podnety pochádzajúce z organizmu alebo z prostredia. Potrebu väzby nemusí u dieťaťa uspokojovať len biologický rodič.
Bezpečne pripútané deti reagujú podľa očakávania. Fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie: Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Bezpečná vzťahová väzba je základom pre optimálny rozvoj osobnosti. Umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta ako aj otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch. Birsch uvádza, že deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si.
Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby. Deti s neistou - vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Dezorganizovaná väzba je charakterizovaná ,,rozpadom,, organizovaného správania.
My rodičia sme v živote svojich bábätiek a najmenších detí najvýznamnejšími osobami v mnohých smeroch. Bábätká vo vzťahu s nami - svojimi rodičmi - získavajú základnú dôveru v ľudí. Dieťa teda musí získať základnú dôveru v tom najbližšom, najintímnejšom vzťahu - so svojimi rodičmi -, aby sa mohlo otvoriť svetu.
V momente, keď dieťa zistí, že sa dokáže samostatne premiestniť kamkoľvek (plazením sa či štvornožky), vzrastá aj jeho zvedavosť voči svojmu okoliu. So záujmom pozoruje, čo všetko sa nachádza okolo neho, a s úžasom sleduje svojich budúcich kamarátov a kamarátky. Ruka v ruke so samostatnou lokomóciou dieťaťa sa objavuje aj úzkosť (kedykoľvek v období 9 - 18 mesiacov veku dieťaťa). Úzkosť je normálnou reakciou v neznámom prostredí, keď dieťa stretne nových neznámych dospelých a deti. Dieťa sa vtedy cíti zraniteľne a zneistie. Dieťa svoju úzkosť dokáže prekonať. Deteguje a vyhodnocuje danú situáciu tým, že sleduje, ako sa zachová jeho mama alebo otec či iná významná osoba, s ktorou má dieťa blízky vzťah a ktorá je v danom momente prítomná. Keď vidí, že sme pokojní, uvoľnení a usmievame sa naň aj na ostatných okolo, tak danú situáciu vyhodnotí ako bezpečnú. Samozrejme, aj slovami môžeme uistiť svoju dcérku či synčeka, že všetko je v poriadku. Môžeme svojmu dieťaťu povedať, že ak chce, môže ísť bližšie k ľuďom a zapojiť sa alebo môže zostať pri nás a pozorovať ostatných. Nesmieme naň tlačiť, aby sa zapojilo hneď, či bagatelizovať jeho úzkosť.
Dieťa sa teda postupne učí, ako sa dá nadviazať vzťah, ako sa podeliť, ako si požičiavať hračky, ako sa striedať pri hre, ako sa dohodnúť a riešiť konflikty, ako vyjadriť svoju náklonnosť. Priateľstvá umožňujú deťom rozvíjať zručnosti potrebné na vzájomné interakcie s rovesníkmi. Deti sa učia spolupracovať, vyjadrovať emócie, zdôverovať sa s nimi a riešiť konflikty. Priateľstvá poskytujú deťom emocionálnu oporu a vytvárajú pocit bezpečia. Hra s priateľmi a priateľkami stimuluje kritické myslenie, jazykové schopnosti, fantáziu a predstavivosť.
Priznám sa, že téma šťastného života ma prenasleduje už niekoľko rokov. Pátrala som, čo všetko sa za konceptom šťastia skrýva. Je to práve rozvoj sociálnych a emocionálnych zručností, čo tvorí základ pre deti, aby sa mohli úspešne začleniť do spoločnosti, zvládali svoje emócie a komunikovali so svojím okolím.
