Mnohí rodičia sa stretávajú s výzvou, ako naučiť svoje dieťa dobre a dlho spať. Je to prirodzená súčasť vývoja, ale často sprevádzaná neistotou a únavou rodičov. Tento článok vám ponúkne prehľad rôznych metód a rád, ako podporiť zdravé spánkové návyky u vášho dieťaťa.
Deti milujú hojdanie z doby, keď boli u nás v brušku. Ale po celom dni, keď sa točíte okolo bábätka a domácnosti, potom nie div, že už ste večer unavená a na hojdanie proste nemáte dosť síl. A tak ho vezmete k sebe do postele, kde obaja spokojne, často pri dojčení, zaspávate už o ôsmej večer. Aj z tohto prípadu môžete mať zlé svedomie, pretože spanie v posteli spolu s dieťaťom vopred odmieta valná väčšina rodičov. Lenže pre spokojný spánok dieťaťa a pokojný večer rodičov potom urobíte čokoľvek.
Ušili sme si na seba bič?
Prvý mesiac života dieťa spravidla neodlišuje deň a noc. O nejakom zvykaní si na niečo teda nemôže byť ani reč. V ďalších mesiacoch sa už zlepšuje vnímanie okolitého sveta, nastáva ustálenie biorytmu a vy začínate približne tušiť, kedy cez deň spí a kedy sa v noci budí na mlieko. Niektoré dojčatá začnú spať celé noci bez prebudenia už v pol roka, iné si počkajú až po prvých narodeninách. Väčšinou sú to však dojčené deti, ktoré sa častejšie budia. Nie je to ani tak kvôli hladu ako kvôli potrebe pomaznať sa a vyhľadať prítomnosť matky.
Ak ste teda v prvom roku svoju dcérku alebo synčeka aktívne uspávali, pretože by inak nezaspal, nevešajte hlavu, každé dieťa môže dobre spať a na naučenie nikdy nie je neskoro.
Každé dieťa môže dobre spať
Spoločná izba: Obvykle spolu v jednej miestnosti spávajú rodičia s dieťaťom v prvom polroku života. Dôvodom je dôležitosť fyzickej blízkosti matky a tiež praktická stránka - kvôli častému dojčeniu budete rada, že máte bábätko pri posteli. Po šiestich mesiacoch je to už na vás. Skúsenosti rodičov ale potvrdzujú, že čím neskôr sa dieťa zo spálne sťahuje, tým horšie to potom znáša. Na niektoré deti ale pôsobí presun pozitívne v tom, že ich prítomnosť rodičov nenúti na prebudenie sa a sťahovanie sa do ich postele. Skrátka tým pochopia, kde je ich miesto na spánok.
Dojčené bábätká: Vaše dieťa oslávilo prvé narodeniny a vy stále neviete, kedy naposledy ste spali dlhšie, než tri hodiny v kuse? Cítite na sebe únavu, ktorá sa prejavuje na vašej nálade a zdraví? Dojčenie by malo byť pre oboch príjemným okamihom a malo by prispievať k správnemu vývoju dieťaťa, ale zároveň by nemalo byť mamičke na ťarchu. Možno, že ten malý nespavec nie je zase až taký hladný a po pár náročnejších nociach pochopí, že mliečko už nie je. Možno, že sa potom konečne obaja vyspíte.
Kľúčom sú rituály
Režim a rituály. To je totiž presne ten návod na to, ako uspať dieťa. S nastoľovaním režimu začnite už od novorodenca. Zaveďte si večerné rituály, ktoré pomôžu vášmu drobčekovi s časovou orientáciou. Vykúpať, namasírovať, napapať, pomaznať a spať. Aj takto to môže u vás doma vyzerať.
Správne načasovanie: Mali by ste však byť aj flexibilní. Išiel dnes výnimočne spať ešte o piatej poobede? Tak bude asi potrebné večerné rituály trochu posunúť. Netrvajte zbytočne na určitej hodine, keď je jasné, že dieťa ešte nie je unavené. Zároveň by ste ale mali rozlíšiť, kedy si dieťa vymýšľa, že nechce spať len kvôli hraniu. Situáciu skrátka vždy posúďte a rozhodnite. Potom si už na svojom rozhodnutí trvajte a buďte dôslední.
Spánkoví pomocníci: Či už to je uspávanka, rozprávka, pohladenie alebo obľúbená plyšová hračka, navodiť spánok tiež pomôžu. Možno sa vašej ratolesti bude lepšie spať, keď trochu znížite kúrenie (ideálna je teplota okolo 23 °C) alebo keď mu oblečiete pohodlnejšie pyžamko. Okolností, ktoré môžu rušiť od pokojného spania, môže byť viac. Snažte sa ich všetky zvážiť.
Prečo odnaučiť dieťa od cumľa?
Pravdepodobne sa vám do toho nebude chcieť. Viete, že je od neho závislý a že bez neho nezaspí. Vždy, keď ho niečo rozhodí, tak si pocumle a je to zase dobré. Vhodným argumentom, prečo sa s cumľom rozlúčiť, je fakt, že od určitého veku môže mať neblahý vplyv na vývoj chrupu. Ak dieťa cumle celé dni, tak sa mu môžu zuby začať deformovať a tiež sa tým brzdí rozvoj reči.
Obvykle sa odporúča odvyknúť ratolesť od cumľa okolo druhého roka. Väčšina zubov sa už vykľula, teda to najhoršie máte za sebou a je už mentálne vyspelý natoľko, aby ste mu mohli vysvetliť, prečo sa cumľa musíte zbaviť. Pamätajte ale tiež, že s vyšším vekom rastie aj závislosť. Môže byť jednoduchšie vziať cumeľ ročnému dieťaťu, ktoré rýchlejšie zabudne a nemôže sa ho slovne dožadovať, ako to dvojročné.
Pár trikov na ceste k vyhodeniu cumľa
- Výmenou za darček: Tužby vaše dievčatko po novej bábike? Má váš chlapček nejaké vysnívané autíčko? Kúpte mu ho výmenou za odovzdanie cumľa. Ten potom nadobro schovajte alebo vyhoďte.
- Odovzdanie čertovi: Blížia sa Vianoce? Ak viete, že vaše dieťa nebude mať zo stretnutia s čertom psychickú ujmu, skúste ich spolu s Mikulášom a anjelom pozvať a dieťa podnietiť na to, aby cumeľ čertovi odovzdalo.
- Znechutenie: Môžete ho potrieť horčicou alebo niečím, čo viete, že dieťa rozhodne nemá rado. Uvidíte, ako rýchlo ho túžba po cumli prejde.
- Poškodenie: Veľmi osvedčený spôsob zbavenia sa cumľa. Cumeľ poškoďte. Napríklad nastrihnutím. Ale tak, aby sa už nemohol používať. Dieťaťu môžete vysvetliť, že by mohlo mať „bobo“, ak by ho naďalej cumľalo.
- Cumľová víla: Ak je už vaše dieťa natoľko vyspelé, že pochopí príbeh, je preň táto metóda ako stvorená. Môžete si vymyslieť, že cumľová víla zbiera od veľkých detí cumle pre malé bábätká, ktoré žiadne nemajú. Ak jej svoje cumle odovzdá, ako poďakovanie necháva víla vysnívanú hračku.
- Strom cumľovník: Možno ho máte aj vo vašom parku. Ide o strom, na ktorý začali rodičia z okolia vešať na stuhu cumle detí, ktoré sa od nich odnaučili.
Ako naučiť dieťa samostatnosti v spánku
Keď chcete naučiť vaše dieťa spať kvalitne a nerušene počas noci, začnite najprv od seba. A teda postupne ho učte už od pol roka samostatnosti. Keď totiž budete s ním vždy zaspávať a budete mať nejaký uspávací zlozvyk, ono si ho bude vyžadovať neustále. Čiže keď sa prebudí v noci počas sna, bude sa opäť cítiť neisto a bude si vyžadovať rovnaký proces ako pri zaspávaní počas dňa alebo vo večerných hodinách.
Postupne teda prechádzajte k samostatnému spánku, nechajte ho samostatne sa upokojiť a keď nadobudne akúsi sebadôveru, nebude mu prekážať ani nočné budenie, pretože pomedzi snívanie opäť samo zaspí. V opačnom prípade sa spustí plač a bude si takýmto spôsobom opäť vyžadovať vašu asistenciu.
Častý problém - ranostaji
Jedným z najčastejších problémov u detí je to, že vstávajú veľmi skoro. Opäť sa však treba zamyslieť predovšetkým nad vlastnými krokmi. Buď budete mať od detí pokoj skôr večer, alebo si dlhšie pospíte ráno. Dieťa od pol roka spí aspoň 11 hodín počas noci. Vypočítajte si teda, kedy chcete vstávať a tak ho dávajte aj do postele. Ak si ľahne o siedmej, nečakajte, že bude hore až pred ôsmou. Rovnako zmeňte systém jeho kŕmenia. Najmä väčším deťom nedávajte jesť už o šiestej, inak sa automaticky zobudia na pocit hladu. Taktiež dávajte pozor na skorý denný spánok, kvôli ktorému sa automaticky budia skôr. Začnite teda so zmenou a nezabudnite, že prechod na nový systém bude trvať minimálne dva týždne.
SPÁNKOVÝ RED: Ideálny spací rituál pre batoľatá a predškolákov | Psychológ pre mamy
Detské spánkové návyky a cykly sú individuálne a hneď na začiatok tohto článku by sme radi upozornili, že nejde o vytvorenie nejakého odborného a univerzálneho návodu, ktorý bude fungovať v každej rodine. Najlepší vek, v ktorom môžete dieťa začať učiť spať samé v postieľke, je vek do jedného roka. Podobne ako so všetkým ostatným, aj tu platí jedno pravidlo. Čím skôr začnete, tým lepšie. Deti si veľmi rýchlo vytvárajú zvyky, ktoré je následne veľmi ťažké ich odučiť. Ak začnete s učením spánku v postieľke hneď od narodenia, nemusíte to riešiť neskôr.
Pri nočnom vstávaní a dojčení však mamička musí vždy vstať a ísť k postieľke, čo je zase nevýhoda oproti stavu, kedy bábätko leží rovno vedľa nej. Počítajme teda s tým, že dieťa spí s vami a chcete to zmeniť. Prvoradé je naučiť ho v postieľke zaspávať. Najprv môžete postieľku len prisunúť bližšie k posteli. Druhú noc môžete dieťa pred spaním do postieľky uložiť, aby sa tam 10 minút hralo, kým sa napríklad prezlečiete do pyžama. Ďalšiu noc môžete dieťaťu začať hovoriť, aby si tam ľahkalo a vy môžete zatiaľ ležať v jeho tesnej blízkosti na manželskej posteli.
V predchádzajúcom odseku to znelo jednoducho, však? Realita však bude iná a bez detského plaču to nepôjde. „Nechať dieťa vyplakať“ je princíp, ktorý už odsúdilo veľké množstvo psychológov. Plač však môže byť aj váš pomocník. Dieťa však musí vedieť, že na jeho volanie odpoviete. Prvý raz ho nechajte plakať minútu. Ďalší raz dve minúty a čas neustále predlžujte. Dieťa pochopí, že sa nič nedeje, že je v bezpečí a že prídete, keď vás volá. Dĺžka trvania je opäť veľmi individuálna. Môže to trvať 3 dni, ale aj mesiac. Dôležité je, aby ste dieťa zbytočne nestresovali a dali mu vždy dostatok času na adaptáciu.
Nechajte to na oteckov. Matky sú predsa len citlivejšie a deti už v takomto útlom veku berú otcov ako trochu väčšiu autoritu. Keď dieťa neuposlúchne mamičku, ktorá mu už 5-krát povedala, aby si ľahlo a skúsilo zaspať, pošlite do spálne tatina a uvidíte, ako rýchlo zostane v spálni ticho.
V nasledujúcich riadkoch vám ponúknem päť metód, ktorými mu v noci pomôžete zaspať. Pri týchto spôsoboch zaspávania je potrebné, aby vám vaše batoľa rozumelo a malo istý zmysel pre čas. Dôležité je aj to, aby ste boli trpezliví. Namiesto toho, aby ste nechali vaše dieťatko počas zaspávania samotné po dlhšiu časovú dobu, môžete využiť metódu, pri ktorej s ním ostanete v čoraz kratších intervaloch. Vysvetlím vám to na príklade. Vaše dieťatko má tri roky. Pri večernom zaspávaní si vyžaduje vašu prítomnosť a musíte pri ňom ostať až kým nezaspí. Prečítajte mu rozprávku, dajte mu napiť a ostaňte s ním približne dvadsať minút. Prvé dve noci ostaňte celých 20 minút. Namiesto toho, že potichu odídete a necháte vaše dieťatko zaspávať samé, mu po 15 minútach povedzte, že s ním ostanete ešte o päť minút dlhšie. Po týchto piatich minútach mu poprajte poslednýkrát dobrú noc a odíďte. Tretiu a štvrtú noc ostaňte pri vašom dieťatku počas zaspávania 15 minút. Nezabudnite mu po desiatich minútach povedať, že pri ňom ostanete ešte ďalších päť minút naviac. Nasledujúcu noc ostaňte desať minút a šiestu len päť minút. Zakaždým vášmu dieťatku povedzte, že s ním ostanete o päť minút dlhšie. Nehovorte mu, že o päť minút odídete. Môžete využiť aj časovač, na ktorom si päť minút odstopnete. Vďaka nemu neodídete hocikedy, ale vtedy, keď vám to oznámi.
Problém, ktorý má veľa detí v čase keď majú ísť do postele je, že nechcú ostať samotné. Vaše dieťatko sa to potrebuje naučiť predtým než bude pripravené ostať úplne samé bez vašej prítomnosti. Čím bude staršie, tým začne lepšie rozumieť času a pojmu, že ak odídete, tak sa aj vrátite. Berte túto metódu ako vašu výhodu. Robte rôzne činnosti, niečo, čo je pre vás bežná každodenná rutina. Najprv choďte do vedľajšej izby po nejaký nápoj alebo po čokoľvek iné. Napríklad, povedzte vášmu dieťatku, „ups, ocko si zabudol okuliare, o chvíľočku sa vrátim.“ Ak vaše dieťatko nikdy nebolo zvyknuté ostať vo svojej izbe počas noci samé, odíďte spočiatku len na krátko, na menej ako dvadsať sekúnd. Neskôr začnite robiť činnosti, na ktoré potrebujete viac času - choďte niečo zobrať do inej časti domu, vyvešajte bielizeň, zapnite umývačku riadu, umyte kúpeľňu. Vaše dieťatko tak získa prax v tom ako byť samé a vy budete mať zároveň hotové domáce práce. Každá ďalšia činnosť nech vám postupne trvá dlhšie a dlhšie. Môžete začať s jednou činnosťou alebo ich robte niekoľko. Zakaždým keď sa vrátite, pochváľte vaše dieťatko za to, že ostalo vo svojej izbe samé. Povedzte mu, aké je dobré a ako oceňujete, že ostalo vo svojej postieľke.
Pri tejto stratégii je dôležité, aby ste sa vrátili aj keď už zaspalo. Nezabudnite na to. Aj v tomto prípade si môžete nastaviť časovač. Nenechajte sa vyrušiť telefónom alebo televíziou. Ak sa zabudnete vrátiť čo i len jediný raz, podporíte tým vaše dieťatko v tom, aby na vás zavolalo. Vaše dieťatko chce pri zaspávaní vašu pozornosť. Aby ju dosiahlo bude väčšinu času plakať. Môžete to zmeniť ak vyskúšate tretiu metódu „ja sa vrátim“. Keď bude vaše dieťatko vo svojej postieľke pokojné a pripravené vnímať vás, poprajte mu dobrú noc a povedzte mu, že sa do piatich minút vrátite. Ak je vo svojej postieľke poslušné, dajte mu na dobrú noc ďalšiu pusu. Odíďte z izby a do piatich minút sa opäť vráťte. Nezabudnite, dôležité je, aby ste sa vždy vrátili. Nezabudnúť je pri tomto spôsobe oveľa ťažšie ako keď robíte nejaké rutinné činnosti. Aby to fungovalo, môžete si opäť nastaviť časovač. Keď uplynie nastavený čas, choďte vaše dieťatko skontrolovať. Dajte mu ďalšiu pusu na dobrú noc a pochváľte ho, aké je dobré. Niektoré deti si vyžadujú kratší interval ako päť minút, preto sa vráťte napríklad po dvoch alebo troch minútach. Stopky si môžete nastaviť aj na tridsať sekúnd ak si myslíte, že vaše dieťatko zvládne len toľko. Niektorým deťom stačí povedať „ja sa vrátim“ len raz, a kým sa vrátite už spinkajú. Naopak, niektoré vás potrebujú vidieť znova. Za jednu noc to môžete zopakovať aj dva-trikrát. Pripomínam, vždy sa musíte vrátiť. Ak sa vás na druhý deň ráno vaše dieťatko opýta, či ste sa vrátili, musíte mu povedať pravdu.
Staršie batoľatá veľmi dobre reagujú aj na odmenu. Preto môžu byť ďalším efektívnym nástrojom motivačné tabuľky so samolepkami. Použite túto metódu ak majú vaše deti už aspoň tri roky - je potrebné, aby im pochopili. Najmä predškoláci zvyčajne urobia pre nálepky takmer všetko. Pravidlá získavania nálepiek (hviezdičiek, smajlíkov, včielok) na odmeňovaciu tabuľku nastavte tak, aby bolo vaše dieťatko pri ich získavaní vždy úspešné. Najprv začnite s malými dosiahnuteľnými cieľmi, napríklad spinkanie vo vlastnej postieľke celú noc. Nezačínajte s ťažším cieľmi ako je spanie počas noci bez toho, aby na vás dieťatko zavolalo. Nálepky môžete každý deň (alebo každý druhý) vymeniť za nejakú malú odmenu. Zamerajte sa na to, čo robíte radi spoločne ako rodina. Môže to byť výlet do knižnice alebo choďte na bicykle… Vaše dieťatko môže motivovať aj spánková víla. Víla prichádza a necháva darček pod vankúšikom ak je dieťa dobré, keď je čas ísť spať alebo počas noci.
Samozrejme posledným spôsobom je už známy postupný odchod. Pri tomto spôsobe sedí rodič na stoličke a v priebehu 9 dní sa každé tri dni na stoličke vzďaľuje. Najprv sedí tri dni pri posteli, následne je pri dverách a potom už za dverami. Tie môžu byť pootvorené alebo zatvorené, zavisí to od dieťatka. Ak dieťa vybieha, rodič aplikuje tiché návraty na vracanie dieťatka do postele. Všetky tieto spôsoby je vhodné spojiť s odmenovým systémom za správanie a divadielkom.
Každá veľká zmena v živote dieťaťa so sebou nesie určité množstvo komplikácií a nezaobíde sa bez nejakého toho plaču a vašej trpezlivosti. Každá veľká zmena v živote dieťaťa so sebou nesie určité množstvo komplikácií a nezaobíde sa bez nejakého toho plaču a vašej trpezlivosti. Či už ide o odstavenie od kojenia, odplienkovanie, zmenu miesta na spánok alebo nástup do škôlky, milióny rodičov po celom svete by sa s vami mohli podeliť o svoje skúsenosti. Dnes sa pozrieme na to, ako naučiť dieťa spať samé, ideálne vo svojej postieľke vo vlastnej izbe. Ktoré triky rodičia považujú za najúčinnejšie?
Najdôležitejšie zo všetkého je začať. Možno budete patriť medzi tých niekoľko šťastlivcov, ktorým bude dieťa spať ochotne v postieľke od samého začiatku, dobrovoľne a bez plaču. V princípe platí, že čím skôr začnete, tým lepšie. Je jasné, že ak spí dieťa s vami v posteli a v noci začne plakať, nemusíte k nemu vstávať, ale hneď ho len ľahko nakojiť a spať ďalej. K postieľke budete musieť vstať vždy, no ide o krátkodobú obetu zo začiatku, ktorá sa vám vráti ako dlhodobý zisk.
Ak je dieťa už väčšie (má napríklad rok), môže byť takáto zmena preň naozaj stresujúca. S postieľkou (alebo dokonca inou izbou) ho zoznamujte postupne. Nechajte ho, nech sa v nej počas dňa hrá. Malo by v nej mať obľúbené hračky a predmety. Ak sa vám už prvý deň podarí, že tam zaspí aspoň cez deň, máte na 50 % vyhraté. Večer ho tam uspíte štandardným spôsobom, aký máte doma zaužívaný. Najdôležitejší bod však je, že vždy, keď sa v noci zobudí, musíte prísť za ním. Dieťa musí mať istotu, že je v bezpečí, a že aj keď s ním nie ste v izbe a v posteli po zobudení, na zavolanie prídete. Len tak bude mať dôveru aj v spánok bez vás.
Ako naučiť dieťa spať celú noc? Ako naučiť dieťa spať v noci, aby sa nebudilo? Na toto nemáte až také páky. Každý odborník na detské spánkové poradenstvo vám povie, že deťom sa spánkové fázy menia a vyvíjajú približne do tretieho roka života. Môžete sa pokúsiť vytvoriť dieťaťu dokonalé podmienky pre spánok (správna teplota v izbe, vymenený vzduch za čerstvý, plné bruško, pohodlný matrac, mäkké pyžamko, prázdny mechúr), nejakého plyšáka do ruky, no kým sa v detskom mozgu neudejú tie správne chemické procesy a dieťa si nedokáže pospájať jednotlivé spánkové fázy (ktoré trvajú okolo 30 minút) do jedného dlhého spánku, nič s tým nenarobíte. Niektoré deti prespia celú noc už vo veku 6 mesiacov, niektoré na tento režim nabehnú naozaj až v období nástupu do škôlky.
Ako naučiť ročné dieťa spať cez deň v postieľke? Medzi prvým a druhým rokom života sa deťom postupne zmenšuje počet spánkov, ktoré majú počas dňa. Z troch sa stanú dva, z dvoch už len jeden obedný a v mnohých prípadoch sa môže stať, že dieťa odmietne spať cez deň úplne. V takom prípade však môže byť problém s ním celý deň vydržať a večer už bude také unavené a nervózne, že budete mať problém ho uspať. Ako teda docieliť, aby si dieťa aspoň na pol hodinku zdriemlo aj cez obed? Môže sa vám to podariť, ak mu vytvoríte režim a počas doobedia ho unavíte. Môžete vstávať napríklad o siedmej a každé doobedie ísť aspoň na 2 hodiny von, nech sa dieťa poriadne unaví. V takom prípade ho po výdatnom obede oveľa ľahšie uspíte. Ak však nechcete, aby potom dieťa bolo hore až do polnoci, snažte sa poobedný spánok skrátiť na minimum, pokojne len na 20 minút. Ak by prespalo 2-3 hodiny, večer máte o zábavu postarané.
Tipy na záver: Na začiatok môžete dieťa v novej postieľke alebo samé v izbe uspávať pri svetle, držať ho za ruku a čakať, až kým nezaspí. O pár dní môžete vypustiť napríklad to držanie za ruku, neskôr zase svetlo nahradiť len malou lampičkou či bludičkou a nakoniec nechať dieťa v izbe, aby skúsilo zaspať samé. Mnohé deti zostávajú až do školského veku v posteli rodičov. Niektorým to vôbec neprekáža, ale sú aj takí, ktorí by boli radšej, ak by sa deti v pravý čas odobrali do svojich izbičiek. Čeliť vlastným strachom osamote je pre mnohé deti v ranom detstve niečo nepredstaviteľné. Úzkosť, ktorú večer prežívajú, nedokážu racionálne vysvetliť, no je tu a jediné, čo im pomáha, sú rodičia v bezprostrednej blízkosti. Tí ich zväčša príjmu do svojej spálne v nádeji, že pôjde o krátku epizódu ich života. Stále bežnejšie však býva, že tu deti zostanú celé roky. Meri Wallace LCSW, americká odborníčka na výchovu a detská terapeutka, je presvedčená, že deti rodičov počas noci nepotrebujú. Aj rodičia potrebujú mať svoje súkromie a mnohí by po nejakom čase privítali, aby sa život dostal opäť do normálu. Sú však aj takí, ktorí sa v spaní s deťmi zacyklili - spálňu im okupujú školopovinné deti a rodičia nevedia, ako z toho von, aby im neublížili. Práve pre nich pripravili odporúčania psychológovia Susan a David O´Grady programom Dobrú noc obavám.
Prečo deti nechcú spať samy? Tento problém je u detí veľmi bežný, nezávisle od toho, či majú 7, 9 alebo 12 rokov. Ako deti rastú, spolu s nimi rastie aj ich predstavivosť, vrátane schopnosti predstaviť si rôzne potenciálne nebezpečenstvá. Takéto predstavy môžu vyústiť do uvedomenia si skutočnosti, ako veľmi sú vo svete zraniteľné. A práve v spánku si vôbec nie sú vedomé toho, čo sa okolo nich deje. Problém mohol vzniknúť bezprostredne potom, ako si dieťa pozrelo strašidelný film, videlo niečo zlé v správach, mali ste autonehodu alebo počulo reálny tragický príbeh niekoho, koho osobne pozná. Rodič o tom ani nemusí vedieť, no dieťa tieto prijaté informácie nemusí vedieť spracovať a tam sa všetko začne. Racionálna diskusia v takých chvíľach nepomáha a prirodzeným detským riešením problémov je vždy hľadať ochranu rodičov.
Mozog dospelého človeka je iný ako detský mozog. Stále sa riadi základnými inštinktmi. A ten mu v noci, počas neistoty, šepká, že musí prežiť. V minulosti deti vždy spávali s rodičmi alebo v ich blízkosti. Bolo prirodzené, lebo potrebovali skutočne ochranu. Takto mali deti väčšiu šancu na prežitie a pred tisíckami rokov im v noci hrozilo reálne nebezpečenstvo. No detský mozog takto funguje stále, hoci je tento ich prirodzený inštinkt v dnešnej dobe väčšinou nesprávny a žiadne reálne nebezpečenstvo už deťom nehrozí. Vo veľmi výnimočných prípadoch môže mať podľa odborníkov úzkosť dieťaťa pôvod aj vo všeobecnej neistote, úzkosti či dokonca až depresii, avšak takéto prípady sú veľmi zriedkavé. Väčšinou je to znakom závislosti dieťaťa na rodičoch, ktorí ho dokážu ľahko upokojiť. Psychológovia Susan a David O´Grady však upozorňujú, že schopnosť upokojiť sa samostatne nutne potrebujeme všetci. A tá sa nedá získať len tak, ale učíme sa ju práve skúsenosťami. Dokázať sa spoľahnúť sám na seba je niečo, čo deti potrebujú trénovať. Stres v škole, hádky doma, obavy zo zlyhania, strach z filmov a správ, to všetko je to, čo dnes vyvoláva u detí úzkosť a môže podporovať závislosť na rodičoch.
Prečo nechávame spať deti vo svojej posteli? Psychológovia pripúšťajú, že mnoho rodičov sa v tejto téme cíti neisto a sami majú problém so separáciou. Chcú, aby sa ich dieťa cítilo v bezpečí. Nedokážu uniesť predstavu, že ich dieťa je vystrašené a obávajú sa, že ak prinútia spať dieťa samo, ak nie je pripravené, emocionálne alebo psychicky mu ublížia. Potom sú takí rodičia, ktorí tvrdia, že chcú, aby ich dieťa spalo samo, ale už nevedia, čo viac by preň mohli urobiť. Snažili sa dieťa uisťovať, vysvetľovať, ale ich dieťa je stále v noci rozrušené a nevie sa upokojiť. Problém vidia v tom, že rodičia nedôverujú svojim deťom, že dokážu tieto situácie zvládnuť. Veria, že tento strach je na ich plecia priveľa a nedokážu pevne nastavovať dieťaťu hranice.
Aká je úloha rodičov? Rodičia sú tí, ktorí dokážu zmierniť strach a neistotu dieťaťa. Ich úlohou je byť dieťaťu oporou, ale pomôcť mu vyvinúť aj jeho vlastnú schopnosť bojovať so svojím strachom. Ako teda viesť dieťa k tomu, aby bolo schopné časom spávať samo? Nepodceňujte večernú rutinu. Večerná rutina by mala upokojiť každého. Je to relaxačný záver dňa, ktorý by mal trvať 20 až 30 minút a netýka sa len malých bábätiek. Doprajte si dostatok času, aby ste sa nikam neponáhľali. Už samotná pravidelnosť bude pre dieťa upokojujúca. Všímajte si, čo robí dieťa pred spaním. Má obľúbené hračky, s ktorými spí? Napráva si špeciálne vankúš? Skúste si všimnúť aj drobné detaily, ako napríklad tón hlasu. Vaším cieľom je, aby malo dieťa pocit, že sa nachádza na najbezpečnejšom mieste na svete. Dbajte na to, aby dieťa išlo vždy do postele v rovnakú hodinu. Všetko, čo dieťa potrebuje urobiť pred spánkom, by malo byť hotové. Aktivity, ktoré vaše dieťa vykonáva predtým, než ide od postele, by mali byť relaxujúce a nie stimulujúce.
Dajte deťom pravidlá. Aj keď to deti nikdy nepriznajú, potrebujú pravidlá, pretože tie im dávajú pocit bezpečia. Jasne ich teda dieťaťu odkomunikujte, aby vedelo, čo od neho očakávate, čo je dovolené a čo nie. Dieťa musí zostať v posteli celú noc. Nie je dovolené z postele vstávať. Dieťa musí zaspávať samo. Môžete byť pri ňom, môžete pri ňom sedieť, ale nemôžete pri ňom ležať. Zhasnuté svetlá a žiadny plač. Dieťa na vás nesmie volať, ani si vás žiadať mimo pravidelných časov na kontrolu. Môžete dieťaťu poskytnúť uistenie objatím, ale len vtedy, ak je dieťa v posteli. Kontrola každých 10 minút. Môžete sa s dieťaťom dohodnúť na pravidle, že sa každých 10 minút vrátite do izby skontrolovať a uistiť ho, že ste tam stále, až pokým nezaspí. Nehovorte s ním viac ako 2 minúty, toľko krát, koľko je to potrebné, až pokiaľ nezaspí. Je dôležité, aby ste neboli v izbe, keď dieťa zaspí. Tento moment musí dieťa zažiť samé. Snažte sa vyhnúť konverzáciám o pravidlách, strachu a neférovosti, ktoré by trvali dlhšiu dobu. Toto už nie je čas na debatu. Nehnevajte sa na dieťa za to, že si vyžaduje vašu prítomnosť a hovorte s ním láskavým tónom. V priebehu niekoľkých nocí by si dieťa malo zvyknúť na spánok osamote. Vďaka týmto pravidlám a návyku upokojiť sa samé, bude podľa psychológov dieťa schopné zaspať vo vlastnej posteli aj pokiaľ sa zobudí uprostred noci. Ak ide o veľmi úzkostné dieťa, psychológovia odporúčajú, že strachu treba začať čeliť postupne. Znamená to, že rodič zostane v miestnosti, kde dieťa zaspáva. Využite systém odmien, vyhnite sa trestom. Odmena vám pomôže dieťa motivovať, trest docieli pravý opak. Snažte sa dieťa pochváliť slovne, vezmite ho do kina, alebo si naplánujte rodinnú aktivitu. Avšak snažte sa, aby odmeny neboli priveľké, inak by ich dieťa mohlo začať vnímať ako úplatky. Odborníci z organizácie Anxiety Disorders Association of British Columbia, ktorá sa zaoberá rôznymi problémami v súvislosti s úzkosťou ľudí, odporúčajú, aby ste s dieťaťom absolvovali tzv. Rebrík strachu. Napr. Zavolajte kamaráta na návštevu k vám domov a dovoľte, aby s vaším dieťaťom strávil celý deň. Pozvite kamaráta na prespanie k vám domov. Pozvite prespať domov dvoch kamarátov. Choďte s dieťaťom ku kamarátovi na návštevu za účelom hrania, ale vy návštevu strávte v inej miestnosti ako dieťa. Pošlite dieťa na hraciu návštevu ku kamarátovi bez vás. Dieťa odchádza k priateľovi na prespanie bez vás. Ak prežíva úzkosť, môže vám raz zavolať. Najbližšie prespanie by už malo byť bez telefonátu.
Nie ste aj vy súčasť pretrvávajúceho problému? Je možné, že nielen vaše dieťa, ale aj vy máte svoj podiel na probléme, s ktorým teraz bojujete. Rodičia sa často, hoci nepriamo, snažia vyhnúť tomu, aby dieťa zaťažovali. Zorganizujte si doma malé rodinné stretnutie, kde si prejdete, čo je problémom a ako ho riešiť. Zadajte si cieľ, nastavte pravidlá, a dajte si malú jednoduchú odmenu. Ak sa dieťa bojí, porozprávajte sa s ním o tom, čoho sa vlastne bojí. Snažte sa s dieťaťom sympatizovať a presunúť jeho pozornosť na niečo pozitívnejšie. Nesnažte sa problému vyhýbať a zľahčovať ho, naopak ho akceptujte. Využite humor a meditáciu. Počas toho, ako sa dieťa bude učiť spať samé, môžu sa vyskytnúť viaceré problémy.