Afektívny záchvat, známy aj ako respiračný afekt, je desivý zážitok pre rodičov, ale vo väčšine prípadov nie je pre dieťa nebezpečný. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na afektívne záchvaty u detí, ich príčiny, prejavy, ako aj stratégie, ako sa s nimi vyrovnať a kedy vyhľadať lekársku pomoc.
Čo je afektívny záchvat?
Afektívny záchvat je reflexná reakcia, ktorá sa vyskytuje u malých detí v dôsledku silných emócií, ako je hnev, strach, bolesť alebo frustrácia. Počas záchvatu dieťa dočasne prestane dýchať, čo môže viesť k zmene farby pokožky (zmodranie alebo zblednutie) a krátkodobej strate vedomia.
Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede.
Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý.
V afekte môžete dieťaťu spôsobiť malý šok, napríklad mu fúknite do tváre. Ak chce v noci spávať s vami, dovoľte mu to. Nehovorte mu, že je zlé, nevychované.
Príčiny afektívnych záchvatov
U malých detí, približne vo veku od 6 mesiacov do 6 rokov, sa pomerne často vyskytujú afektívne záchvaty. Objavujú sa najčastejšie u detí vo veku 1-2 rokov, ale môžu pretrvávať až do 6 rokov.
Presné príčiny nie sú úplne známe, ale predpokladá sa, že súvisia s:
- Nedozretosť nervovej sústavy: U malých detí nie je nervová sústava ešte úplne vyvinutá, čo môže viesť k problémom s reguláciou dýchania a emócií.
- Obdobie vzdoru: V období okolo dvoch rokov sa u detí objavuje prirodzená fáza vzdoru, počas ktorej sa učia nezávislosti a hraniciam.
Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať.
Za náladami stojí aj záhada menom hlad, priveľa cukru, únava či choroba. Emocionálne zvrtnutie nálady, teda v jednom momente dobrá, v druhom mrzutá, môže byť spôsobená aj faktormi, ktoré deti nemusia ešte vedieť vysvetliť alebo pomenovať.
Deti ako špongia reagujú na nálady, emócie a správanie dospelých vôkol seba. Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať.
Deti len reagujú na nekonzistentné pravidlá. Jeden večer prečítate jednu rozprávku, ďalší dve - potom sa nečudujte, že sa dieťa hnevá, ak nasledujúci odmietnete prečítať znovu dve alebo rovno tri rozprávky.
Deti veľmi často reagujú vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať, nevládze chodiť… Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne, intenzívnejšie reaguje na podnety.
Mnohé deti sa v období vzdoru začnú prejavovať agresívne. Keď si chcú presadiť svoje, bijú mamu, alebo súrodenca, kopú iné deti, alebo ich hryzú.
Malé deti nedokážu ovládať svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.
Deti sú aktívne a potrebujú sa stále hýbať. Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie.
Vývojová potreba byť nezávislý. Malé dieťa sa prebudí a odíde si do kuchyne spraviť raňajky.
Deti sú špongie - a emóciami dospelých sa ľahko nakazia.
Vzdor nemá žiadny účel. Nie je cielený, nejde o mocenský boj.
Keď si rodičia nevedia rady, je dobré vyhľadať pomoc psychológa.
Prejavy afektívneho záchvatu
Počas záchvatu dieťa dočasne prestane dýchať, čo môže viesť k zmene farby pokožky (zmodranie alebo zblednutie) a krátkodobej strate vedomia.
Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať.
Obdobie vzdoru je typické výbuchmi intenzívnych emócií, plačom, krikom, hádzaním sa o zem a ďalšími prejavmi frustrácie. Takéto záchvaty sú bežné najmä u malých detí, pretože sú vo fáze vývoja, kedy sa ešte len učia ovládať svoje pocity a komunikovať svoje potreby.
Typické detské - „Nie!“ V období vzdoru si dieťa to svoje „Nie!“ doslova užíva a rodič sa z toho môže tešiť, lebo je to znamenie, že dieťa sa vyvíja dobre.
Môžu sa však objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré rodičov zaskočia, a to obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem.
Niektoré deti v období vzdoru kopú do vecí alebo do ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich.
Keď dieťa zistí, že hodenie sa o zem funguje u iných detí, že tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša napodobňovať a potom záleží aj od reakcie rodičov, či sa to udeje len raz, alebo sa to spevní.
Deti v tomto veku sa rýchlo stanú podráždenými, keď sú unavené alebo hladné.
Keď sa dieťa nachádza v záchvate, je dôležité zachovať pokoj a postupovať nasledovne:
- Zostaňte pokojní: Ukážte dieťaťu, že situáciu máte pod kontrolou.
- Uistite sa, že dieťa je v bezpečí: Uložte dieťa do stabilizovanej polohy, aby ste predišli zraneniu. Uistite sa, že nemá v ústach žiadne jedlo ani predmety.
- Sledujte čas: Zisťujte čas, koľko záchvat trvá, používajte hodinky či mobil. Nespoliehajte sa na vlastný odhad času, lebo sa môže zdať, že to trvá večnosť.
- Odveďte pozornosť: Pri hroziacom afekte je vhodné odviesť pozornosť dieťaťa od podnetu, ktorý vyvoláva plač.
- Fúknite do tváre: Pri stupňovaní plaču, prípadne už vo fáze kedy sa dieťa nevie nadýchnuť, mu skúste jemne fúknuť do tváre, často pomôže už len tento jednoduchý manéver.
- Pofŕkajte studenou vodou: Je možné skúsiť aj pofŕkanie dieťaťa studenou vodou.
- Zakloňte hlavu: Pri silných záchvatoch pokojne hneď dieťa položte na zem do tzv. stabilizovanej polohy, zakloňte mu mierne hlavu, aby sa mu lepšie dýchalo a nezapadol mu jazyk a môžete mu i dvihnúť nohy hore.
„Som vždy pri ňom, pokojná, snažím sa ho objať, ale väčšinou sa chce objať až pri odznievaní amoku. Ako mám reagovať na takéto amoky?“
„Občas pomáha zapnutie televízie, ale nechcem ho naučiť, že televízia je riešenie. Sú takéto amoky normálne?“
Obdobie vzdoru je pre rodičov niečo nové, nepoznané a často nevieme, ako na tieto situácie reagovať. Pravdou je, že asi žiadny rodič nebol nadobro oslobodený od záchvatu zúrivosti svojho dieťaťa.
Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom, snažte si to nevšímať a robte si svoje.
Čo robiť po záchvate? Pomôžte mu vyjadriť sa: Povzbudiť dieťa, aby slovne vyjadrilo svoje pocity, môže zlepšiť jeho schopnosť verbálne komunikovať a znížiť frustráciu.
Čo robiť po záchvate? Usilujte o to, aby dieťa prijalo svoje pocity: Pomôžte drobcovi pochopiť a pomenovať aktuálnu náladu.
Čo robiť po záchvate hnevu? Neignorujte, čo sa stalo, ale hovorte o tom: Rozprávať sa s dieťaťom o príčinách hnevu ho naučí lepšie pochopiť vlastné pocity a prijateľným spôsobom ich vyjadriť.
Po odoznení záchvatu dieťa objímte a pokračujte v bežnom dennom režime.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania.
Čomu sa vyhnúť
Netraste dieťaťom.
Nepodávajte dieťaťu lieky na upokojenie.
Nedávajte dieťa pod vodu, keď zmodrie.
Nepokúšajte sa dieťaťu v záchvate vysvetľovať alebo argumentovať. Len by ste sa dostali do boja o väčšiu frustráciu.
Nezahanbujte dieťa zosmiešňovaním jeho správania.
Nezvyšujte hlas: Nesúťažte s dieťaťom v tom, kto vie kričať hlasnejšie. To prebiehajúci záchvat hnevu len zhorší.
V žiadnom prípade kvôli záchvatu dieťaťu neustupujte, a to ani v snahe sa mu vyhnúť, ako ani po záchvate v snahe dieťa upokojiť. Práve naopak, je vhodné pevne, no láskavo vymedziť hranice tak, aby sa dieťa vedelo v nich orientovať.
Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže.
Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte!
Nesnažte sa dieťaťu rýchlo vyhovieť, len aby už prestalo zúriť.
Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme.
Facka je známkou toho, že si už neviete dať rady.
Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť (napr. „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, „už ti nikdy nekúpim sladkosť“ a pod.).
Netrestajte dieťa, hlavne nie fyzicky. Zhoršuje to situáciu a nič sa nevyrieši.
Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie.
Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom, snažte si to nevšímať a robte si svoje.
Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac.
Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť.
Ako predchádzať afektívnym záchvatom?
Dodržiavajte pravidelný režim: Zabezpečte dieťaťu dostatok spánku, jedla a pokoja.
Obmedzte zmeny prostredia: Vyhnite sa preťažovaniu dieťaťa a zmenám prostredia.
Buďte ostražití: Keď vidíte, že to na dieťa ide, odveďte pozornosť, ukážte na niečo zaujímavé, vezmite ho do náručia a upokojte ho svojím hlasom.
Učte dieťa zvládať emócie: Hysterickejšie deti učte, že plačom si nič nevydupú.
Stanovte jasné hranice: Dieťa, ktoré vie, že ani plačom si nič nevynúti, potom nemá prečo tak kričať.
Prehodnoťte spúšťače: Skúste analyzovať situácie, ktoré tieto epizódy spúšťajú.
Vytvorte si rutinu: Naplánovať si rutinu a mať pravidelnosť v jedle, spánku a iných aktivitách poskytuje deťom pocit bezpečia a predvídateľnosti. To znižuje stres, podporí zdravý spánkový režim a uľahčuje zvykanie si na denný režim.
Dajte im na výber: Namiesto otvorených otázok a prísnych príkazov je dobré ponúknuť na výber z dvoch možností (ktoré vám obe prídu prijateľné).
Sledovanie príznakov únavy a hladu: Deti v tomto veku sa rýchlo stanú podráždenými, keď sú unavené alebo hladné.
Stanovte si pravidlá správania a vysvetlite ich dôsledky: Definujte si pár jednoduchých pravidiel správania a popíšte, čo sa stane, ak deti tieto pravidlá porušia. „Ak dnešný odchod z ihriska neprebehne bez vystrájania, zajtra už sa tam znovu nevrátime." Samozrejme, buďte dôslední.
Vyhnite sa náhlym zmenám: Dajte dieťaťu včas a vopred vedieť, keď sa niečo zmení, prípadne kedy je čas ukončiť aktivitu (napr. hranie), aby sa vedelo prispôsobiť.
Pomôžte im definovať ich pocity: Pristupujte k dieťaťu citlivo, povzbuďte ho, aby verbalizovalo svoje emócie nahlas a položte mu otázky typu, „Ako sa teraz cítiš? Máš v tvári trochu smutný výraz...
Vytvorte miesto na upokojenie sa: Ak máte pocit, že dieťa potrebuje chvíľku osamote na zamyslenie, vyčleňte samostatné a oddelené miesto, kde sa môže upokojiť (napr.
Spoločne nájdite riešenia: Príďte s dieťaťom na riešenia problémov, s ktorými sa často stretávate.
Pripomeňte im techniky na upokojenie, ktoré ste sa spolu naučili: Počítanie a hlboké nádychy, spev...
Dajte si prestávku: Krátka pauza, ktorú dieťa strávi v úplnom tichu, môže v tomto veku byť veľmi nápomocná.
Hrajte kooperatívne hry, kde si vymeníte role: Hry, kde sa dieťa môže vžiť do úlohy rodiča, sú zábavné a zároveň efektívne.
Rozvíjajte v dieťaťu empatiu aj rešpekt k emočnému prežívaniu druhých. Naučte ho rozpoznávať a reagovať na pocity jeho priateľov.
Držte sa blízko: Buďte nablízku, aby ste poskytli podporu a uistenie. Nezamykajte ho samé v miestnosti.
Pripomeňte mu váš predchádzajúci rozhovor: „Pamätáš sa na našu malú dohodu? Čo si sľúbil mame a čo mama sľúbila tebe?" To ich môže prinútiť sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa nad tým.
Naučte ho prijať situáciu: Je to ideálny vek naučiť dieťa, že nie všetko môže ísť podľa jeho predstáv.
Dajte im najavo, že ich chápete: Je dôležité, aby dieťa vedelo, že rozumiete jeho pocitom.
Diskutujte o pozitívnych spôsoboch, ako sa vysporiadať s frustráciou: Naučte ich už spomínané stratégie.
Vždy sa s deťmi rozprávajte z očí do očí (teda vo výške očí dieťaťa) namiesto toho, aby ste na ne pozerali zhora. Pomôže im to pri upokojení a budú sa cítiť „menej v ohrození“.
Skúste sa čo najlepšie pripraviť, aby ste chránili dieťa i seba pred zbytočnými problémami.
Deti sa potrebujú učiť vyrovnávať s určitým množstvom frustrácie rovnako ako budú neskôr narážať mnohokrát, keď nebudú vedieť nájsť svoju cestu.
Ak vidíte, že sa schyľuje k tejto situácii, pokúste sa dieťa vyrušiť a upriamiť jeho pozornosť na niečo celkom iné. Malé deti dobre reagujú na hudbu, tak skúste napríklad začať spievať jeho obľúbenú pesničku.
Niekedy majú deti tieto stavy preto, lebo testujú hranice ich novej nezávislosti, ktorú objavili. Dajte svojmu dieťaťu pocit nezávislosti ponúknutím možností. Možnosti musia byť jasné a nevyjednateľné.
Ak raz hnev začal, najlepšou politikou je uistiť sa, že vaše dieťa je fyzicky v bezpečí, a potom ho ignorujte.
Nenechajte sa rozhnevať dieťaťom do bodu, kedy viete, že stratíte kontrolu a poviete alebo urobíte niečo, čo by ste neskôr ľutovali. Nezáleží, aké ťažké to môže byť udržať sa pokojným.
Vaše deti sa na vás stále pozerajú. Buďte si preto istí, že im ponúkate vhodný vzor dobrého správania na vyrovnávanie sa so svojou vlastnou frustráciou, keď rastú.
Nechajte svoje dieťa, keď ho niečo rozruší, pomenovať svoje pocity.
Keď hnev dieťaťa skončil, uvedomuje si, že ste neboli šťastní z jeho správania, ale nájdite na situácii niečo pozitívne, čo mu povedať.
Ak vaše dieťa skúša niekoho kopať, búchať, hrýzť a podobne reagujte na jeho konkrétne správanie, nie na jeho záchvat. Pripomeňte mu, že ubližovanie iným nie je absolútne tolerované a vyvoďte z tohto správania dôsledky.
Napriek tomu, aké lákavé to môže byť podvoliť sa túžbe vášho dieťaťa a ukončiť jeho zdanlivo nekonečný hnev, nerobte to. Naučíte ho tým iba jednu základnú lekciu: „Hádzanie sa o zem“ mu nakoniec dá presne, čo chce, ak vydrží dostatočne dlho.
Myslite na dlhodobé následky pri učení tejto lekcie.
Áno, môže to byť veľmi zahanbujúce, ak vaše dieťa dostane záchvat hnevu v dave ľudí na verejnosti, ale pamätajte si, že znepokojení môžete byť z vášho dieťaťa, ale nie z neznámych ľudí. Tak potichu ako len môžete, vezmite svoje dieťa na tiché miesto, napríklad do auta a nechajte ho upokojiť sa.
Ubezpečte ho, že čím skôr sa upokojí, budete môcť pokračovať robiť to, čo ste prerušili. Neukazujte mu svoju netrpezlivosť alebo hnev na svojej tvári či v tóne hlasu.
Vzdor môže byť jediným spôsobom, ako si dieťa môže získavať vašu pozornosť. Uistite sa, že mu poskytujete dostatok pozitívnej pozornosti.
Vo väčšine prípadov nie sú záchvaty hnevu niečo, prečo by ste sa mali strachovať. Ak si nastavíte pevne vaše hranice, dieťa pochopí veľmi rýchlo, že toto správanie nie je pre neho riešením a nefunguje.
Ak však napríklad nie ste s partnerom či manželom jednotní v tom, čo dieťa môže, či vo vašich reakciách na takéto správanie, môžu takéto záchvaty pretrvávať aj veľmi dlhú dobu. Preto si vždy v prvom rade úprimne zodpovedzte, ako fungujete ako rodičia, či ste jednotní, lebo iba to naozaj dieťaťu prospieva.
Ukážte deťom hranice, ale milujte ich. Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločne. Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Ako predísť vzdoru u detí. Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc.
Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo , ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
Všimli ste si, že v jednu chvíľu má vaše dieťa dobrú náladu a potom sa zrazu dramaticky zmení: je umrnčané, zdá sa vám byť unavené, nevrlé, nahnevané a hádže sa o zem, odmieta komunikovať, odvracia tváričku, menšie deti zatínajú pästičky, kopú a plačú, staršie deti sa tvária znudene, alebo žiadajú viac pozornosti. Problém je, že deti niekedy vidia priveľa hračiek, svetiel, ľudských tvárí, vecí, počujú priveľa hluku, zažívajú priveľa aktivít, situácií, priveľa možností na výber - v obchodných centrách, preplnených uliciach, ihriskách či v parku. To má za následok hyperaktivitu, dieťa sa prestáva ovládať a vy máte pocit, že máte vedľa seba Vezuv. Ide o kumuláciu stresu v deťoch, ktorý nevidíme a necítime, preto niekedy nerozumieme, kde sa to v našich deťoch berie. To všetko sa odráža v ich náladách.
Nehovorte „upokoj sa, prestaň“, sú to frázy, ktoré nefungujú. Radšej sa spýtajte „si unavený/á? Potrebuješ pokoj a ticho?“ a poskytnite im prostredie, v ktorom sa môžu sami a v tichosti hrať, alebo odpočinúť si. Odložte aktivity na inokedy, redukujte intenzívne skúsenosti, aby ste dosiahli balans, rovnováhu v tom, čo denne prežívajú - a ich správanie sa zlepší.
Skúste si spomenúť na situáciu, že ste v práci nevrlí, nechce sa vám komunikovať, najradšej by ste niekoho pohrýzli. Čo za tým stojí? Zlá noc, začínajúca choroba, hádka s manželom, stres alebo hlad. To isté sa deje deťom. S jediným rozdielom - deti nemajú emocionálnu kontrolu plne vyvinutú, nevedia nálady zvládať.
Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť. Potrebujete vedieť, ako sa cítia, čím prechádzajú - a na to potrebujete pokojné prostredie. Tam sa na deti môžete plne sústrediť. Naša nervozita vie totiž preskočiť aj na dieťa.
Ak deti vyjadrujú, ventilujú silné emócie, psychológovia a psychologičky radia - nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte - možno vám reakcie detí sami objasnia, o čo ide a čo potrebujú. Navyše keď výbuch prefrčí, dieťa zvyčajne samo nájde riešenie svojho problému, alebo sa len potrebuje pritúliť a uistiť sa, že je všetko v poriadku a vy ho stále ľúbite. Navyše sa mnohé deti vlastných výbuchov vedia zľaknúť.
Deti nemajú kapacitu vyjadriť svoje pocity slovami, regulovať výbuchy a ovládať emócie. Hnev, zúrivosť, úzkosť, strach, stres, nervozita, obavy, zahanbenie, vina, frustrácia, vzrušenie, smútok, žiarlivosť - ide o emócie s veľkou silou.
Myslite na to, že za každým správaním stojí emócia - treba ju pomenovať, aby sa jej deti nebáli. Identifikujte pocity v druhých, aby si ich deti vedeli spojiť. Učte ich, akým správaním ich môžu vyjadriť. Dajte im priestor, pokoj a čas. A hlavne buďte prítomní - tu a teraz.
Ako rodičia nám nie je celkom jasné, ako je možné, že deti aj z obyčajnej ľahkej a rýchlej aktivity dokážu spraviť niečo komplikované a zdĺhavé. Že sa potrebujú stále hýbať, behať, robiť niečo s rukami, nohami, lietať, loziť, skákať, prečo sú stále aktívne? Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie - veľakrát stačí pomôcť deťom energiu vybiť a napríklad sa pridať k šanteniu, aby sme s nimi zdieľali tieto pozitívne „vybúrenia“.
Miesto „nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem“ povedzte „to si spravil/a úplne sám/a? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!“ Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti.
Ukážete im, že ich rešpektujete, dôverujete a posilníte ich sebadôveru. Uvidíte, ako pyšne a spokojne sa budú tváriť.
Každé dieťa je iné - jedno je skvelé v matematike, ale doma nechce umývať riad, radšej kalkuluje a robí výpočty, čo s vreckovým. Iné je športovo zdatné, pomáha doma, ale nedokončí ani jednu domácu úlohu. Nič z toho neznamená, že je dieťa lenivé, neposlušné, nezodpovedné či zlé. Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť.
Maľuje si vaše dieťa tvár jedlom, steny fixkami, zo zubnej kefky sa stala loď bez kapitána - pozóóór, stroskotá! Na podlahe sú blatové stopy, jedenie bez naháňačky neexistuje - toto všetko je hra a nie neposlušné dieťa. Deti vidia hru vo všetkom a všade, v každom čase a nečase. Nie je ani zlé, ani sa nesnaží prekaziť vám všetky plány či narušiť režim. Deti milujú novosť, dobrodružstvo, zvláštnosti, vzrušenie, smiech, radosť. A vidia ich, vytvárajú. A zdieľajú ich - s nami, rodičmi.
Hra je fundamentálny základ pre učenie a rast, pomáha deťom vyvíjať sa, spoznávať svet vôkol seba a svoju úlohu v ňom. Preto miesto „prestaň s tým už konečne“ sa k nim radšej pridajte a nechajte sa nakaziť dobrou náladou. Vytvárate si spoločne prekrásne spomienky. A budujete úžasný vzťah.
Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať - nepôjde však len o kopírovanie gest a tvárovej expresie, o imitáciu správania. Ale o doslova „emocionálnu nákazu“.
Nevedomky preberáme pózu, gestá, vystupovanie, držanie tela, neverbálnu komunikáciu, čo prebudí v nás túto emóciu, ktorú „mimikrujeme“ a začneme ju zažívať, vyjadrovať. Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie.
A ak to nejde, pomôcť by mohol smiech, ale aj obklopenie sa pozitívnymi vecami ako fotografie, talizmany, osobné veci špeciálneho významu, ktoré v nás vyvolávajú nádherné spomienky, lásku či nadšenie.
Je dobré, keď v tomto období rodičia vedia dávať dieťaťu jasnú spätnú väzbu a zároveň vedia hranice zdravo utvrdzovať. Istým spôsobom môžu podporovať aj prejavy osobnostného zrenia dieťaťa tým, že mu dávajú na výber, teda má možnosť o niektorých veciach rozhodovať.
Keď totiž dieťa zistí, že hodenie sa o zem funguje u iných detí, že tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša napodobňovať a potom záleží aj od reakcie rodičov, či sa to udeje len raz, alebo sa to spevní.
V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava.
Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor.
Keď sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže do druhých detí piesok, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie a keď sa to bude opakovať, ideme domov. A v prípade, že dieťa napriek upozorneniu rodiča neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť. Tak si dieťa v hlave spojí: „Keď robím toto, stane sa toto…“.
Lenže práve toto je chyba. Dieťa veľmi rýchlo zistí, čo kde funguje. A keď si v obchode veľkým krikom, alebo hodením sa o zem vydupe čokoládku, tak to bude používať veľmi často.
Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje.
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať.
Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom.
Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese. Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci.
Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vie, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu.
Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine.
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať.
Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať.
Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme.
Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje.
Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom.
Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom.
Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese.
Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci.
Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vie, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu.
Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine.
Dieťa veľmi často reaguje vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať, nevládze chodiť…
Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne, intenzívnejšie reaguje na podnety.
Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagúvať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu.
V prvom prípade ide skôr o naučené správanie. Zrejme sa niekde stala chyba, rodičia dieťaťu vo výchove nedali pevné hranice: „Toto nesmieš, toto neprijímam a dosť!“
Dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie.
Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to.
V podstate je obdobie vzdoru obdobím, kedy rodičia môžu deťom ukazovať, ako svet funguje, aké pravidlá fungujú v rodine, čo je dobré a čo zle.
Vždy zachovajte chladnú hlavu. Konajte rýchlo a odstráňte zdroj vzdoru, napr.
Ak je dieťa agresívne k druhým deťom, vždy zasiahnite!
Počkajte, kým záchvat zlosti prejde. Pevne ho objímte, pomôže mu to upokojiť sa.
Odpútajte pozornosť, ale neustúpte.
Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné.
Vysvetľujte do nemoty! Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči.
Hovorte s ním ako so seberovným.
Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste. Nebuďte prísnejší alebo benevolentnejší napríklad v obchode, na návšteve či u starých rodičov.
Uplatňujte logický dôsledok.
Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku. Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov.
Ak sa vám dieťa ešte len narodilo, no už teraz máte obavy z obdobia vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia.
V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období dieťaťa sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou.
Pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus. Ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev?
Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP.
Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou.
Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie.
Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.
Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva.
Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda).
Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás.
Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr.
Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia.
Uchopiť ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev.
Napríklad: „Ty sa ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.
Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces.
Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev.
Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami.
V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava.
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať.
Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať.
Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme.
Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje.
Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom.
Kedy vyhľadať lekársku pomoc?
Ak sú tieto epizódy časté, dlhšie trvajú, alebo sa obávate o zdravotný stav dieťaťa, určite kontaktujte lekára.
Volajte záchranku, ak:
- Zástava dychu trvá viac ako 1 minútu.
- Ak si myslíte, že dieťa je ohrozené na živote.
Navštívte pohotovosť, ak:
- Dieťatko vyzerá alebo sa správa ako veľmi choré.
- Máte pocit, že dieťatko by mal vidieť lekár, lebo sa vám niečo na ňom nezdá a je to akútne.
Navštívte svojho lekára, ak:
- Sa záchvat objavil bez vyvolávajúcej príčiny (t.j.
Väčšina záchvatov hnevu nie je niečo, prečo by ste sa mali strachovať.
Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa.
Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. ešte okolo 5.
Hoci obdobie vzdoru je vo väčšine prípadov prirodzenou súčasťou detského rastu, sú chvíle, keď jednoducho musíte vyhľadať pomoc.
A nakoniec, pamätajte - ak čelíte týmto výzvam, je normálne vyhľadať pomoc a nie je to nič zlé, ani niečo, za čo by sa bolo treba hanbiť.
To všetko patrí k dospievaniu a väčšina detí a rodičov si týmto obdobím úspešne prejde, rovnako ako u iných vývojových míľnikov.
Žiaden strach, prejde to. Alebo sa s tým naučíte pracovať.
Dovtedy sa vyzbrojte trpezlivosťou a láskou pre vašich malých nezbedníkov!
Afektívne záchvaty a duševné zdravie
Je dôležité si uvedomiť, že afektívne záchvaty nie sú duševnou chorobou.
